Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
Bez namietania sme sa spoločne so Sybille oddelili od chalanov. V rukách som zvierala iba svoje hrable a pár starých záhradných rukavíc. Kráčali sme v na prostom tichu, ktoré som sa nakoniec rozhodla prerušiť akurát keď sme zabáčali na kraji kaštieľa.
,,Keď už sme tu vysvetlíš mi o čom si to rozprávala?"
Mierne spomalila svoj krok a nepríjemne na mňa zazrela.
,,Po prvé ešte nie sme ani za kaštieľom a po druhé sa mi nechce zakaždým odpovedať na tvoje otázky," ukazovala podráždene dvoma prstami.
Mala jediné šťastie, že sme vážne nedorazili na našu destinácie, a ešteže pri sebe nemala žiadne hrable inak by ma nimi udrela. V jej prejave, o tom aká jej prídem otravná, chcela pokračovať no vyzerá to tak, že osud jej nedal šancu. Do našej cesty sa totiž zaplietla ďalšia osoba. Alebo skôr upír?
,,Rosalin! Mám to ale šťastie, že som ťa tu zastihla. Odložila som ti trochu z pomarančového koláču. Nemôžeš predsa vynechávať obedy," pribehla ku mne stále oblečené v kuchárskom oblečení.
,,Ďakujem Alica. Si jednoducho najlepšia," poďakujem a ochotne do jednej voľnej ruky prijmem kúsok koláča zabalený v bielej servítke.
,,Vy sa poznáte?" začudovala sa čistokrvná.
,,Slečna Sybille? A-ale samozrejme, že sa poznáme. Rosalin s vami predsa vždy sedí pri raňajkách, obedoch a večeriach," ryšavo-vláska jej nie veľmi presvedčivo zodpovedala.
Sybille jej na to nič nepovedala. Iba na ňu hľadela akoby sa z nej snažila niečo konkrétne vyčítať. O pár sekúnd na to zvraštila nos a hlasno vdychovala. Alici sa po čele skotúľala kvapka potu a očami sa mi pokúšala niečo naznačiť. Dívala sa na moje ruky a v tom som takmer instantne pochopila, že sa jedná o môj kus koláča. No skôr ako som s tým stihla dačo spraviť, Sybille mi ho zdrapila do jej náruče.
,,Vás dve som nikdy predtým nevidela žeby ste sa rozprávali. Poznať sa to asi ťažko. Vysvetlite mi ale jak to, že je v tomto koláči ľudská krv?" opýtala sa ešte pokojne, no v podtóne jej hlasu bolo počuť náznak agresivity.
Na všetko čo som sa v tej chvíli zmohla bolo nemo kukať pred seba s vyvalenými očami. Ten koláč nebol nikdy taký sýto červený kvôli tropickým červeným pomarančom, ale kvôli krvi. Jedla som ho odmalička každý týždeň. Znamená to, že som nevedome pila ľudskú krv?
Pri tejto myšlienke striaslo celé moje telo. Ukročila som dozadu a jednou rukou sa chytila za čelo. Je možné, že som začala vyvádzať počas splnov len kvôli tomu, že som nejedla ten prekliaty koláč?
