Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Rất tiếc! Hình ảnh này không tuân theo hướng dẫn nội dung. Để tiếp tục đăng tải, vui lòng xóa hoặc tải lên một hình ảnh khác.
Nero
,,Aj ja ťa rada vidím Nero," usmiala sa stále držiac moju ruku na úrovni jej pása.
Nevedel som vyčítať iróniu z jej hlasu. Znela úprimne akoby to naozaj myslela. Oklamala by ma keby pritom neprevrátila očami s malým náznakom úsmevu, ktorý sa snažila zamaskovať.
,,Neprevracaj nado mnou očami ešte si to odskáčeš," varujem ju.
Hneval som sa. Hneval som sa po celý ten čas. Dni noci som rozmýšľal nad dôvodom prečo. Po celý ten mesiac hľadal odpoveď. Bol som na vine ja? Moje chovanie či prítomnosť?
,,No určite," spevnila stisk na mojej ruke.
Oči jej padli na moje pery. Tie svoje som na sekundu stiahol do rovnej úzkej čiary. Nevedomky som sa mierne zohol, keď som uvidel hnedovlásku ako premiestnila jej ruky na lem môjho kabátu.
Postavila sa na špičky a následne som pocítil jej hrejivé pery na tých mojich. Opäť priniesla to príjemné teplo. Neváhal som a pritiahol som si ju o jej pás bližšie. Jej chrbát už nebol opretý a stenu budovy a jej ruky sa ovynuli okolo môjho krku.
Aj ona chcela byť bližšie. Aj napriek chladu, ktorú zo mňa vyžaruje. Každý jeden môj dotyk i pohľad je mrazivý.
Trápila sa na udržať na nohách. Nemala po vhodnej chvíle stabilitu. Stála na špičkách až príliš dlho.
Dlaňami som ju zachytil pod kolenami a vyšvihol do vzduchu bez toho aby sme sa od seba oddelili.
,,Chýbala si mi," poviem nežne pomedzi bozky.
Vadilo mi vzdialiť sa od jej pier čo i len na sekundu, no narozdiel odo mňa čo nepotrebuje kyslík, Rosalin potrebovala aj dýchať.
,,Nero...počkaj," márne sa pokúšala nabrať druhý dych, už mala ústa dávno zaneprázdnené.
Vďaka jej prvému kroku však túto celú situáciu vnímam inak. Jej bozkom mi dala najavo, že za jej únikom muselo byť niečo osobnejšie. Niečo čo mi musí povedať sama. Nemôžem ju zakaždým zahnať do kúta. Doslovne.
Neviem koľko ubehlo času. Na oblohe sa však začali objavovať prvé hviezdy spolu s mesiacom v tváre písmená d. Nebolo oblačno takže celá dedina neupadla do úplnej temnoty. O uličke, v ktorej sa nachádzame sa to povedať nedá. Našťastie vidím hnedovláskyne reakcie, počujem každý jej vzdych. Pre upírov je noc takmer rovnaká ako deň.
,,Musím sa vrátiť," vydala zadychčane.
Sám pre seba som sa usmial a pokúsil sa to skryť s hlavou tesne pri jej krku. Dalo by sa povedať aj s opačnej strany trápezu.
,,Presne tak," neviem sa dočkať na reakcie ostatných keď ju privediem späť.
Predovšetkým Mia a Sybille. Sirius a Carmilla nikdy neprejavujú rázne emócie. Držia alebo lepšie povedané dusia v sebe ťarchy. Nielen tie svoje ale aj tých čo ich im to od mladého veku tlačili do hlavy. Upír nemôže cítiť, nemôže smútiť,nemôže prejavovať radosť. Sme hrdí, pyšní za svoju existenciu. Telo musíme držať vždy vystreté a tváriť sa akoby nám všetko patrilo. Čo i len malý prešľap, malé zaváhanie a senát vás hneď prirovná k ľuďom.
