Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
Slnko pomaly zachádzalo za mohutné hory a husté lesy. Až teraz som si uvedomila ako dlho som bola preč. Thea už teraz odpočíva v stajni a mala by som aj ja. Nie v stajni ale samozrejme, že na izbu. Som zvedavá ako baby zareagujú keď zistia, že tu s nimi zostanem. Budú rady? Teda aspoň Júlia? Neviem úprimne povedať. Sú to asi moje prvé ľudské kamarátky, pokiaľ ich tak vôbec môžem nazvať.
,,Ahoj tak ako bolo v riaditeľni? Zostávaš tu s nami?" vybafla na mňa okamžite Júlia, ešte skôr ako som stihla za sebou zavrieť dvere od izby.
,,Rozhodla som sa zostať a nastúpiť," poviem hrdo.
,,To je super!" šťastne zvolala.
,,Netvár sa prekvapene. Predsa sme videli uniformu hodenú na jej posteli," Hannah prevrátila očami a prstami si pretočila stranu jej rozčítanej knihy.
Mali na sebe už oblečené biele košele a pripravovali sa na spánok. Nebolo síce toľko hodín ale škola ich zrejme vyčerpala.
,,Chystáte sa ísť spať?" opýtam sa opäť ignorujúca protivnej poznámky ox Hannyh.
Ak to bude takto pokračovať sa to stane pravidelnou tradíciou.
Júlia si triedila nejaké papiere a zošity na jej pracovnom stole a Hannah ležala na svojej posteli pri zasvietenej lampičke.
,,Dnes sme mali deväť vyučovacích hodín. Spánok je jediné na čom po celý deň myslela," Júlia priznala a potichu sa zasmiala.
Pridám sa ku nej a zatiaľ čo sa smejeme sa presuniem na svoju hrejivú posteľ. Tiež sa prezlečiem do nočnej košele a ako sedím sa opriem o chladnú stenu. Svetlo z lampičky postupne tmavlo až sa napokon úplne vytratilo. Hannah odloží jej knižku, Júlia si ľahne do jej postele a všetky si poprajeme dobrú noc.
,,Dobrú noc," povedala Hannah a rovnako ako minule sa nám otočila chrbtom.
Júlia urobí to isté, no zabudli sme ešte na jednu vec. Závesy sú odostreté a cez okná sa po celej izbe rozostiera mesačný svit. Ustato sa postavím ku nim postavím a závesy zastriem. Akonáhle svit zmizol z môjho pohľadu, pocítim sa živšie. Tlkot srdca sa mi vrátil do normálnu. Možno už mám nad sebou kontrolu. Musím tomu len veriť.
,,Dobrú," šepnem a ľahnem si naspäť do postele.
Zavriem oči a už keď som si myslela, že upadám do ríše snov, započujem dva hlasy.
,,Ako je na tom táto izba?" ozval sa mužský hlas, ktorý našťastie viem identifikovať.
,,Nikto sa nerozpráva. Ozýva sa pravidelné dýchanie čiže spia," na Siriusovu otázku odpovedal ženský hlas, ktorý som ale ešte nikdy predtým nepočula.
,,Máme za sebou poslednú izbu. To znamená, že už môžeme ísť späť."
,,Sirius nie. Máme tu predsa zostať pre istotu celú noc," dievča šeplo.
