Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
Pred očami vidím iba oranžové planúce plamene. Teplo. Je tu strašné teplo. Ťažko sa mi dýcha. Prečo neviem nájsť východ? Oheň ma obklopuje z každej strany. Niet úniku.
V diaľke započujem šťastné zaerdžanie. Obzriem sa za seba a uvidím jasne bielu kobyla ako beží mojim smerom.
Čo to robí? Nech sem nejde. Prečo nezastavuje?
Chcela som z plných pľúc zakričať nech okamžite zastane, no z úst mi nevychádza ani jedna hláska.
Thea...
Zastav...
Nechoď ďalej...
Stále zo mňa nevyšlo ani slovo. Nakoniec už bolo neskoro.
Thea bezohľadne vbehla do horiaceho okruhu. Plamene ju v tej sekunde začali kruto obžierať. Začali u jej nôh až postupne rástli a rástli kým sa nedostali k jej žiarovo bielej hrive. Celú tu dobu zvíjala hlasno od bolesti.
Moje srdce neunieslo pohľad na to ako trpí, ale nešlo od toho odvrátiť zrak. Z nejakého dôvodu som musela vedieť každú sekundu. Musela som vidieť jej srsť ako celá černe. Ako z jej pohľadu pomaly odchádza život.
Videla som každú sekundu ako mi umiera priamo pred očami po druhýkrát.
,,Thea!" skríknem.
Prudko sa pritom posadím s tečúcimi kvapkami potu na čele. S trasúcou rukou sa chytím opatrne za hlavu čím si zastrčím pár hnedých prameňov vlasov dozadu.
Thea je mŕtva. Nebol to len sen. Naozaj sa to stalo.
S desom v očiach skloním zrak a hľadím pred seba na bielu perinu. Slzy mi nevedome začnú tiecť dole lícami. Nohy presuniem na kraj postele, odokryjem sa a zostanem tam len tak chvíľu sedieť.
Prečo sa tam rozbehla? Prečo musela zomrieť?
Bosými nohami sa dotknem studenej podlahy a pomalými krokmi sa presuniem ku oknu. Závesy odostriem a do izby sa rozplynie mesačné svetlo. Kľučkou otočím smerom dole aby tvorila pravý uhol a okno celé ako dvere otvorím.
Vlasy mi zavanú vo vetre. Pripomenulo mi to staré časy. Detské časy bez starostí. Časy keď ma zaujímala jediná vec a to ako sa dostať von z tohto miesta. Kto by povedal, že napriek tejto paralele sa sem vrátim.
Zavriem oči a nadýcham sa čerstvého vzduchu. Dlaňami sa zapriem o bledú parapetu a vyšvihnem sa hore. Pohľadom neopúšťam výškový rozdiel medzi štvrtým poschodím a cementovým chodníkom.
