Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
Na chodbe našťastie okrem mňa nikto nebol. Rovnako to je aj na dievčenských toaletách. Spokojne vydýchnem a prejdem k rade umývadiel pričom pri každom je jedno okrúhle zrkadlo s bielym vzorovaným rámom.
Kohútim pustím studenú vodu aby som si mohla opláchnuť tvár. V skutočnosti som dúfala, že voda z mojej hlavy zmyje myšlienky na senát a spomienku na to čo sa stalo mojej matke. To by som od nej chcela moc.
Nechcene zodvihnem hlavu a pohľad mi spočinie na mojej bledej tvári, z ktorej momentálne padali kvapky vody, naspäť do umývadla. Znovu si vydýchne a otočím sa opačným smerom.
,,Si zo mňa robíte srandu. Prenasledovať ma aj sem?! Skoro som dostala infarkt," chytím sa rýchlo za srdce.
Nemala som ani najmenšie tušenie, že za mnou niekto stál. Vôbec som nezacítila jeho prítomnosť a už vôbec som nevidela jeho odraz ani v jednom zrkadle.
,,Poslala ma Sybille," to je jediné čo povedal na svoju obranu.
,,Chalana na dievčenské záchody?"
,,Nemala moc na výber. Nemusí sa to predsa nikto dozvedieť," uškrnul sa no tentokrát sa mi jeho celkový výraz moc nepáčil.
Má niečo za lubom a určite to neveští nič dobré. Je na čase sa vrátiť naspäť do triedy. Lepšie bude tam sedieť s hromadou ľudí, upírmi a profesorom než byť s ním kdekoľvek osamote. Čo si vlastne sama Sybille myslela keď za mnou poslala tohto psychopata?
,,Máš pravdu aj tak som už na odchode," popravím si nešikovne časti uniformy a potom sa premiestnim ku dverám.
,,Ale kamže máš tak naponáhlo," skôr ako som stihla odísť pocítim jeho stisk na mojom zápästí.
S mierne nahnevaným výrazom sa na neho otočím a zazriem na jeho ruku ako zviera tu moju.
,,Na veľmi záživnú hodinu zemepisu. Geografie nazvi si to ako len chceš , no ja odchádzam," poviem s malým náznakom irónie v hlase a pokúsim sa znovu odísť.
,,Nemyslím si," pritiahol ma bližšie.
Nečakala som to a omylom hlavou jemne narazím o jeho hruď. Nechcene pocítim ako moje líca naberajú červeň. Preboha čo je to so mnou? To bude určite len tým, že stojíme pri sebe tak blízko. Iné vysvetlenie na to neexistuje.
,,Pusti ma," rýchlo sa spamätám a voľnou rukou sa ho pokúšam odtlačiť od seba čo najďalej ako to len išlo.
,,Ale neboj pustím ťa. Potom čo si na tebe pochutnám," nahol sa šepol mi do ucha.
Zamrznem na mieste a snažím sa spracovať jeho slová. Zo saka vyberal biele rukavice, ktoré mal odrazu navlečené na oboch rukách. To kedy stihol?
Pristúpi ku mne bližšie a voľnou rukou sa načiahne ku mojej hlave. Čakala som, že ma ide udrieť ako keď ma pred Nerom varoval Dominik, no namiesto toho sa dotkol mojich vlasov. Opatrne ich všetky odhrnul na jednu stranu.
