Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
Čo si to urobil?! Prečo si to musel urobil? Ako mám teraz na teba zabudnúť, prestať myslieť, keď si mi dal ochutnať z tvojej krvi?! To znamená, že ak budem stále dostatočne blízko, keď sa zobudíš, stále budem schopná pocítiť tvoj hnev Nero. A to nechcem. Nechcem niesť ešte väčšiu vinu.
Nemám ani potuchy kam mám nasmerované. Predieram sa cez husté konáre ihličnatých stromov. Určite je neďaleko cesta alebo lesná cestička, ale nebudem viac riskovať. Je síce noc, začalo snežiť, ale niektorí ľudia sú schopní ísť von za každých podmienok.
Pri tej myšlienke som potriasla hlavou. Spomalila som aby som sa mohla oprieť o najbližší strom. Bol vysoký približne desať metrov. Takisto aj tie naokolo. Čím hlbšie som ale šla tým konáre rástli nižšie a nižšie. Ihličie sa zabáralo do modrej látky, ktorá mala na sebe aj iné farby. Červenú s náznakom hnedej čo je zaschnutá krv, ktorá patrila upírovi druhej triedy, členovi senátu, Benjamínovi.
Dlaňou si prejdem po čele pri pomyslení na to čo sa odohralo. Vážne som ho zabila? Zabíjanie je zlé. Vravievala mi mama. Vždy keď som sa prebrala z tranzu počas splnov mi prišlo ľúto všetkých lesných tvorov čo som usmrtila. Teraz je to inak. Benjamín rozhodne nebol svätec. Sám sa priznal k tomu čo spravil Lucinde a ja som iba urobila to čo by na mojom mieste urobila väčšina. Pomstila som sa. Oko za oko. Zub za zub.
Vlastne aj dnes je spln. Cítila som jeho vplyv ale bolo by odo mňa zbabelé zhodiť to na ten prírodný jav. Vedela som čo robím. Mohla som sa zastaviť ale neurobila som to. Ani som na to nepomyslela.
Letmo pozriem na žiariaci mesiac pomedzi špičiek stromov. Mala by som zrýchliť. Nemôžem si dovoliť aby ma niekto našiel. Musím bežať rýchlejšie a tak som spravila. Svet okolo mňa sa mihal. Videla som iba farebné šmuhy, čas sa spomalil. Prerážala som konáre, ktorých ostré časti sa mi zarývali do kože. Bolesť som necítila a ak aj áno bolo mi to jedno. Nechala som sa uniesť svojou druhou časťou. Neviem či som sa premenila úplne. Cítila som síce ostrosť svojich zubov a videla v tme akoby bolo to najjasnejšie letné odpoludnie. Odľahčená.
Tak by som to opísala. V živote som sa necítila voľnejšie. Mohla som byť na akýsi čas sama sebou bez toho aby ma niekto za to odsudzoval.
Ale všetko sa raz musí skončiť. Nie som úplný upír. Nedokážem bežať večne. Došla na mňa únava a ľudskosť sa opäť tlačila na povrch. A po dnešnej noci na povrchu aj zostane. Dokým budem schopná byť nažive.
Prudko som zastavila. Ruky mi svojvoľne dopadli na kolená aby som chytila dych. Utekala by som aj dlhšie, ale bez kondičky môžem ďalej snívať. Kým som chytila dych prezrela som si čo zo mňa zostalo. Rezné rany od ramien až po končeky prstov sa do druhého dňa zahoja, ale s tým čo zostalo z modrých šiat sa nedá nič urobiť. Prišlo mi to ľúto. Krajčírka si na nich musela dať záležať. Keby ich videla neviem či by ich vedela rozoznať s toľkými dierami, škvrnami, kúskami dreva a navyše an miestach stále mokré.
