Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
Cez tmavé závesy sa do mojej novej izby snažia dostať vychádzajúce slnečné lúče. Toto bola prvá noc počas, ktorej som ani len nezažmúrila oči. Cítim sa trochu unaveno, no pocit strachu a nebezpečia boli počas noci silnejšie ako únava. Bývam predsa s partiou upírov, ktorí majú na čele čistokrvnú upírku. Musím byť pri nich ostražitá.
Odokryjem zo seba príjemné teplú perinu a bosými nohami sa dotknem studenej podlahy. Pomalými krokmi sa presuniem k závesom aby som do miestnosti pustila nejaké svetlo. Ostrý jas ma na chvíľu oslepil, rukou som si zakryla oči a čakala kým si moje oči zvyknú na zmenu.
Párkrát zažmurkám a konečne si môžem prezrieť svoju novú izbu. Nerada to priznávam ale je omnoho luxusnejšia ako tá predchádzajúca. Väčšia, priestranná s lepším a vkusnejším nábytkom. Posteľ vyzerá takmer kráľovsky. Veľmi podobajúca sa na moju z detstva.
Pri tej myšlienke pokrútim nevrlo hlavou a rozhodnem sa pridať sa ku ostatným. Opatrne a čo najtichšie otvorím dvere. Hlavou nakuknem von a zistím, že sú dávno všetci vychystaní sediaci na gauči či sedačkách v spoločenskej miestnosti a dívajú priamo na mňa. Trápne.
,,Dobré ráno," neisto pozdravím ich kamenné tváre.
,,Dobré ráno Rosalin. Tu som ti doniesla úplne novú uniformu, ktorá nie je vôbec mokrá," podala mi Mia s malým úsmevom do rúk kopu oblečenia, na vrchu ktorej je aj pár nových topánok.
,,Ďakujem," kopu preberiem a snažiac sa vyhnúť priahajúcim očiam, sa zavriem naspäť do izby.
Chrbát si opriem o dvere, kopu hodím bezohľadne na posteľ a rukou sa chytím za rýchlo stúpajúcu hruď. Prečo mi tak rýchlo bije srdce? Izbou sa ozýva moje hlasné dýchanie s narastajúcou panikou. Zabudla som, že je toho moje srdce schopné. Biť rovnako rýchlo ako to ľudské.
Musím ale uznať, že je to dosť nepríjemné. Bolí to a ťažko sa mi dýcha. Čoho sa toľko bojím? Prečo sa bojím? Som v bezpečí. Nič mi nehrozí. Upokoj sa.
,,Rosalin všetko v poriadku?" zaklopala Mia na dvere.
,,Á-áno len sa prezliekam," v panike odpoviem.
Pokúsim sa spamätať a vyzlečiem zo sebe požičanú elegantnú nočnú róbu v tmavomodrej farbe. Navlečiem na seba spodnú bielizeň a postupne časti uniformy až zastanem na poslednom kúsku známej červenej látky. Musím sa ju naučiť viazať, lenže ako?
Pár minúť som sa o to pokúšala, no dopadlo to tak, že som si ju iba prehodila okolo krku ako naposledy. Jedným okom zazriem na svoj odraz v zrkadle, nachádzajúcom sa vedľa dverí a potichu si vzdychnem. Mala by som sa dať do poriadku. Hannah a Júlia majú pravdu. Vyzerám biedne a slabo.
,,Čo jej to toľko trvá?" zachytíl môj sluch cestou do kúpeľne, ktorá je súčasťou tejto izby.
Rozprávajú celkom potichu. Neviem prečo sa môj sluch rozhodol byť nadprirodzený práve v tejto chvíli. Prejdem k malému umývadlu, očešem si svoje dlhé vlasy a neskôr si začnem umývať zuby, pričom stále odpočúvam.
