Vykrvácané city

Slabosť pre spomienky (RANIAN)

Ekaterina Dina Antonina.

Dina. Nechala si ho. Meno, ktorým sa mi hrdo predstavila, keď sme sa prvýkrát stretli. Namýšľal som si, že to možno znamená, že svoju minulosť stále nezahodila. Dokonca je s ňou stotožnená, čo znamená, že nechce zabudnúť. Možnože sa v jej spomienkach nájde miesto aj pre moje meno. A možno ho zamkla do najtemnejšieho kúska mysle a tam ho kŕmi nenávisťou. Každý jeden deň. Pretože takí sú upíri. Učia nenávidieť... Lenže Dina taká nebola, nie... Pamätám si, ako sa smiala, aj napriek tomu, že nebola dokonale šťastná, ako si spievala, keď si myslela, že ju nepočujem, ako si pohmkávala vymyslenú melódiu a jej sivé oči žiarili pri každom pohľade na kvety, oblaky, na ľudí a dokonca aj na takých zatratencov, akým som bol ja. Mal som pocit, že pod jej pohľadom sa všetko mení na krajšie a zmyselnejšie. Šťastnejšie. Dokonca i ja som sa cítil chvíľkami šťastný. Mohol som jej porozprávať tie najstrašnejšie myšlienky, nad ktorými som neustále premýšľal a ona neutiekla. Chytila ma za ruku, zobrala na prechádzku a celý čas neprehovorila, no jej mlčanie nepáchlo po znechutení a odcudzení, ale po pochopení. Keď prešli najtajnejšie uličky, sadli sme si na múrik, kde začínal les a končili francúzske uličky mesta a vždy mi povedala slová, ktoré neznamenali útechu, ale iba konštatovali fakty také, aké boli. Nikdy nekritizovala. Bola človekom, ktorý veril, že každý je nevinný, aj keď spáchal hriech, nech už bol akýkoľvek. „Jednoducho, každý z nás má predsa dôvod byť taký, aký je a pre iného to môže znamenať zlo. Človek rozlišuje podoby zla nespravodlivo. Pre niekoho je zlo, ak niekto zabije, pre druhého je rovnaké zlo obyčajné klamstvo." vravela. Myslím, že sa mýlila, no každý máme svoju pravdu. Ona verila, že som dobrý, zatiaľ čo ja som vedel, že jej ublížim. Nezaslúžila si to, ale nič iné mi neostávalo. Urobil som, čo som musel urobiť, aby som ju zachránil pred úplnou smrťou. Zachránil som ju od tých jej nehorázne tupých rodičov. „Oni nie sú hlúpi, len sa strachujú." zastávala si ich. „Ak má človek strach, napácha veľa hlúpostí. A tobôž, ak ide o milovanú osobu, vieš ?" rozprávala sa so mnou ako s deckom. Akoby som nechápal, čo mi chce povedať. Práve tieto slová ma dohnali k činom, ktoré Dinu navždy zmenili. Práve preto, že som ju mal tak rád, som ju vydal do rúk rodiny Krasowskich. Preto som sa dnes snažil nedať jej najavo žiadne pocity, preto som mal tie sprosté poznámky, ktoré ma teraz trochu mrzeli. Po tom všetkom, čo som jej vykonal, som nemal najmenšie právo pripomínať jej chúlostivé spomienky na noci strávené na parížskych strechách opustených domov iba pod ľahkou prikrývkou. Na tie noci nikdy nezabudnem. Pri pohľade do jej očí som si spomenul na nočnú oblohu plnú žiariacich hviezd, ktoré pre nás dvoch dnes už nesvietia. I jej pohľad vyhasol. Za to všetko som mohol ja. Vedel som to, cítil som to. Zničil som ju. Vo svojom živote som však zničil už veľa ľudí, no žiadna z nich mi nedala to, čo ona. Vedela, že ju zničím, pretože som jej rozprával veci, z ktorých to vyplývalo a len blázon by neušiel. Lenže ona sa nevzdávala a to sa mi páčilo. Nech prišla akákoľvek prekážka, bola odhodlaná ju zdolať. Ja som jej však stál pridlho v ceste za normálnym životom, ako každej živej bytosti, ktorú som za všetok ten čas stretol. Keď som ju zveril do Vityovych rúk, zveril som mu poslednú nádej na záchranu. Vedel som to a vedela to aj ona. A odvtedy som bol len zatrpknutejší a zatrpknutejší. Až kým sa neobjavila Davína. Ibaže ona sa tak nezaujímala, nemala v sebe toľko dobra, ako Dina. Aj preto som jej toľko ubližoval. Preto som ubližoval každej jednej žene, ktorú som stretol. Pretože vo mne nevidela to, čo Dina a preto, že som v žiadnej nevedel nájsť to, čo v tej okúzľujúcej Francúzke. Túžil som po niečom, čo som sám zničil a hneval som sa, že nikde to už neviem nájsť. O to viac som nenávidel Davínu, o to viac som jej chcel ubližovať. Každému som chcel ubližovať, pretože som chcel, aby vedeli, aké je to trpieť. Aké to je trpieť a nemôcť za nič, čo sa deje, pretože jednoducho to nebola vaša voľba. Celý môj život...to nebola moja voľba. Dine som spôsobil to isté. Možno, ak by som im ju nechal ako obetu, bolo by mi dnes lepšie. Určite by sa kvôli mne nechala zabiť. Lenže ja som bol sebecký a nedokázal som nechať ju zomrieť, tak veľmi som ju potreboval. Na úkor jej šťastia, na úkor jej života, ktorý nemusela teraz trpieť ako upírka. Zachránil som ju, ale asi to nestačilo na záchranu. Stala sa tým, o čom som jej rozprával, aké je to strašné a ona nikdy...ani na sekundu nezaváhala. Ja som zaváhal a preto sme obaja trpeli. Najskôr som si myslel, aké to bude fajn, vedieť, čo je s ňou. Lenže informácie o nej, ktoré mi hlásili Krasowskich poskokovia, boli ešte väčšie utrpenie ako myšlienka, že je mŕtva. Preto som jedného dňa prestal prijímať návštevy s obsahom o Dine a tváril sa, že zomrela. Darilo sa mi to. Až kým som ju neuvidel. Až pokým tam dnes nestála, tak neľútostná, odhodlaná sebaistá, akoby to ani nebola ona, ale len jej telo. Schránka. Bez duše.

„Spravil som z teba, čo som neznášal." hľadel som na starú fotku, ktorá po toľkom čase takmer úplne vybledla. Bolo na nej dievča v kamennej uličke oblečené vo voľných bielych šatách na ramienka, ktoré jej pekne odokrývali chrbát, čo som nevidel bohužiaľ na fotke, ale som si to veľmi jasne pamätal, v hnedých zvlnených vlasoch mala uviazanú červenú stuhu, ktorá jej držala cop na temene hlavy a okolo tváre jej vo vetre viali neposlušné pramene. Bola bosá a v ruke držala prútený košík plný kníh a pár jabĺk a stebiel hrozna, ktoré sme natrhali po ceste cez ovocný sad. Košík držala v oboch rukách a jemne sa predkláňala dopredu, pretože sa práve smiala na mojej nevhodnej poznámke o tom, ako by sme raz mali skúsiť chodiť nielen bosí, ale i nahí. To bola jediná jej fotka, ktorú som si nechal. Pretože som ju odfotil v prvý deň, ako som ju poznal a ešte netušila o žiadnom z mojich tajomstiev. Táto fotka so sebou niesla spomienku na to, že sa ku mne správala ako k normálnemu chlapcovi, ktorého stretla náhodou, keď bola na ceste do knižnice, a ktorý ju zaujal natoľko, že mu dovolila po pár prehodených slovách odfotiť si ju. Snažila sa ku mne správať normálne aj po tom, ako zistila, kto skutočne som, lenže akonáhle som jej to povedal, ja som musel znova čeliť realite. Táto fotka vznikla, keď si o mne myslela, že som človek. A to bola pre mňa tá najkrajšia spomienka, aká mi po nej ostala.

„Ranian." odložil som fotku do šuplíku, dopil vodku z pohára a až potom som zdvihol pohľad.

„Čo zase ?" zavrčal som na Dylana, ktorý stál vo dverách mojej izby. Neznášal som, keď vošiel bez toho, aby som o tom vedel. Jeho pohľad mi vravel klopal som.

„Poď dolu, nie..."

„Nie, nezaujíma ma to !" dokončil som ho. Dylan za sebou zavrel dvere a vošiel do izby, akoby šlo o niečo chúlostivé a tajné. Nadvihol som obočie.

„Niekto ťa hľadá." prstom ukázal na podlahu a naznačil tak, že čaká v obývačke. Prevrátil som očami.

„Tak to už vyklop, kto je to a čo chce. Nemám na to celú noc, každú chvíľu som chcel aj tak odísť."

„Nuž, neviem, čo chce, ale..." zaváhal.

„Ale ?"

„Prišiel Denis."