Vykrvácané city

Mrazivé odpovede

Tma. Vnímala som svet okolo, cítila som, že už neležím tvárou dolu k podlahe, ale že moje telo obaľovalo mäkké pohodlie. A už mi nebola zima, netriasla som sa. Vnímala som príjemné teplo a vôňu vypratých perín. Zhlboka som sa nadýchla, v ústach už som nemala sucho a po slzách neostala ani kvapka.

„Otvor oči, Davína," nabádal ma. Ten hlas sa mi zdal veľmi povedomý, ale nedokázala som ho rozpoznať, lebo som ho už dlhšie nepočula. Snažila som sa otvoriť oči, aj sa mi to podarilo, ale pichlo ma v nich ostré svetlo, tak som ich opäť zatvorila. Nestihla som osobu skláňajúcu sa predo mnou spoznať. Vzápätí som pocítila, ako si ku mne prisadol na posteľ a pohladil ma po vlasoch. Pri jeho dotyku som si uvedomila, že ma ešte stále bolí hlava a zvraštila som obočie, čím som si bolesť len zhoršila.

„No tak, Davína, musíš otvoriť oči, aby si sa mohla najesť. Ktovie, koľko si tam v bezvedomí ležala. Ak by som neprišiel včas, mohlo sa stať všeličo, len nič dobré," znova ma pohladil a ja som bezmyšlienkovite sykla, pretože som sa snažila dať mu najavo, že ma to bolí.

„Ach, prepáč," odtiahol sa, „zastriem závesy a skúsiš otvoriť oči, dobre?" nečakal na moju odpoveď a iba som počula, ako zaťahuje závesy a sťahuje žalúzie. Keď skončil, sadol si späť pri mňa a tentokrát mi chytil ruku, ktorá mi vytŕčala spod periny. Bola chladná. A tak som sa radšej sústredila na seba a pokúsila sa otvoriť oči a zistiť, kto ma tu našiel v bezvedomí a možno mi pomôže sa odtiaľto dostať. Myšlienka na možný útek ma povzbudila a pomaly som zažmúrila. V izbe bolo šero, takže som stále nevedela rozoznať osobu sediacu pri mne, ale keďže závesy zabránili rannému slnku, ktoré ma bodalo v očiach, šlo to podstatne rýchlejšie. Trvalo mi však niekoľko minút, kým som si zvykla a vedela ich úplne roztvoriť. A akonáhle sa mi to podarilo a zaostrila som pohľad na osobu pred sebou, takmer mi vypadli z jamiek.

„Davína," povzbudzoval ma a prívetivo sa usmieval.

„Mikolas?!" vypadlo zo mňa. Nebola som schopná inej reakcie. Čo tu robí? Prečo je tu so mnou? Ako vedel, kde som? Ako ma našiel? Kládla som si toľko otázok, až sa mi z toho zatočila hlava a opäť som musela zavrieť oči, aby som neodpadla.

„Si veľmi slabá, jedla si vôbec niečo?" ignoroval moju reakciu na jeho prítomnosť.

„Ako si ma tu našiel?" nechápala som.

„Najskôr sa upokoj, musíš byť vyčerpaná. Mala by si oddychovať," ustarostene na mňa hľadel.

„Nie, nie, ty to nechápeš! Budeš mať problémy, ak..."

„Pšššt," priložil si ukazovák na ústa, „nemaj obavy, nič sa mi nestane. A teraz ti idem pripraviť niečo na jedenie, aby si sa čo najskôr dala dokopy," povedal, postavil sa a odišiel do kuchyne. Dvere nechal pootvorené, pre istotu, ak by som niečo potrebovala. Lenže jediné, čo som v tej chvíli potrebovala boli odpovede na moje otázky a tým sa zatiaľ vyhýbal. Prečo? Veď mi predsa celý ten čas pomáhal, prečo by mi nechcel odpovedať? Znova sa mi hlave prehrávali posledné udalosti predtým, ako som ušla aj z Mikolasovho domu. Povedal mi, že už u nich viac nemôžem ostať. Mala by som byť naňho naštvaná, ale teraz je tu a opäť sa o mňa stará. Ako zistil, kde som? Ako sa dostal do bytu? Bola som taká zmätená a naštvaná zároveň. Nič mi nedávalo zmysel a nik nechcel zodpovedať moje otázky. Otázky, ktoré sa týkali mňa, môjho života a mojej budúcnosti. Všetci vedeli, čo so mnou bude, len ja nie. Nahnevaná som sa postavila z postele a snažila sa ignorovať tupú bolesť v hlave, no keď som vykročila, izba sa so mnou roztočila a zapotácala som sa. Chytila som sa rámu postele a počkala, kým to prejde. Fajn, takže sa nemôžem rýchlo pohybovať. Zatvorila som oči, aby som zastavila to krútenie a pomaly prešla do kuchyne, kde Mikolas práve zohrieval polievku. Všimol si ma, až keď som odsunula stoličku od stola a chcela si na ňu sadnúť.