Vykrvácané city

Pokojná myseľ

Prebudila som sa na bolesť. Sedela som skrútená pri okne, moja nová kniha ležala pár metrov odo mňa. Povystierala som si chrbát, ktorý mi celý stuhol a pozrela sa na pootvorené okno. Vonku bola ešte tma. Mikolasove auto ešte nestálo pred domom. Ešte sa nevrátil. Našla som hodiny a zistila, že je niečo po druhej nadránom. Zdvihla som knižku z podlahy a položila ju na nočný stolík. Potom som sa zvalila do postele a za niekoľko sekúnd som zaspala ako bábätko.

„Davína ?" zobudilo ma klopanie na dvere. Pretrela som si oči a posadila sa na posteľ.

„Davína ?! Si tam ?" ozvalo sa znova spoza dverí. Vôbec si nepamätám, kedy som ich zamykala.

„Áno, áno, som, čo sa deje ?" otvorila som.

„Nič, ja len že... Už je dosť veľa hodín a bál som sa, že sa ti mohlo niečo... chápeš, prišlo mi to podozrivé, prepáč, možno je to divné." vysvetľoval koktavo a nakoniec sa pousmial tak, že mu vybehli malé jamky na lícach. Bol roztomilý a bolo milé, že sa o mňa bojí.

„Koľko je vlastne hodín ?" uhla som sa z dverí, aby mohol prejsť do izby.

„Skoro jedna." vytiahol z vrecka mokasín svoj mobil, aby mi to dokázal. Vypleštila som oči na displej. Naozaj bolo už poobedie. Nechápala som, ako som mohla tak dlho spať. Už dávno sa mi to nestalo. Hrýzla som si spodnú peru a premýšľala. Možnože moje telo bolo už príliš unavené z toho všetkého a zobralo si, čo potrebovalo, a čo moja myseľ odmietala. Únavu a stres.

„No...asi je táto posteľ až priveľmi pohodlná." dala som sa do jej upratovania.

„Hej ! Hej ! Nechaj to tak !" zahriakol ma Mikolas a chytil ma za ruky.

„Prečo ?" upierala som naňho svoj nechápavý pohľad spod nadvihnutého obočia.

„Vieš my...Máme na to svojich ľudí. Možno to znie trochu.."

„Povýšenecky ? Áno," dokončila som zaňho, „ale aj tak si ju chcem upratať ja. Predsa som ti sľúbila, že sa tu nebudem priživovať a bude to, akoby som tu ani nebola." znova som sa vrátila k svojej činnosti.

„Keby si sa nechcela priživovať, tak by si nejedla naše jedlo, ktoré ti vždy nachystajú." žmurkol na mňa, no ja som sa zamračila.

„Dobre, tak oddnes sa vždy pôjdem najesť do mesta. Mám ešte nejaké peniaze." rozhodla som sa.

„Nie, nie, nie, to ti nedovolím, vieš, že som si z teba iba uťahoval." štuchol ma pod rebrá. Nedalo mi neusmiať sa na jeho veselú bledú tvár.

„Za srandou sa vždy skrýva kúsok pravdy." podotkla som.

„Ale no tak, Davína, prestaň ! Robím to pre teba rád. To kamaráti robia, či nie ?" naklonil hlavu nabok a upieral na mňa tvrdohlavý pohľad. Nakoniec som s ním musela súhlasiť, aby mi dal pokoj a mohla som sa ísť osprchovať, umyť si zuby, vlasy, jednoducho, spraviť zo seba konečne človeka.

„Tak sa vidíme večer." odišiel. Na večer sme si naplánovali kino. Teda, Mikolas naplánoval a prinútil ma súhlasiť. Ale bola som rada, veľmi rada. Chvíľami som si myslela, že môj život sa vracia do normálu. Kým som sa nachystala, bolo už takmer päť hodín. O šiestej mal po mňa do izby prísť Mikolas, aj keď kino začínalo až o ôsmej. Obliekla som si svoje rifle a biele tričko, v ktorých som sem aj prišla, ibaže boli vyprané. Síce mi nezáležalo na tom, že som si musela opäť obliecť tieto nudné handry, túžila som po nových. Predtým sa to zdalo tak prosté, obliecť si, na čo máte práve náladu alebo podľa toho, kam sa chystáte, no akonáhle to človek nemá, uvedomí si, že aj takáto zbytočnosť a samozrejmosť môže človeku chýbať. Väčšinou je to tak, že čo považuje človek za samozrejmosť, to rýchlejšie stratí. Dodnes ľutujem, prečo som rodičom nehovorila častejšie, ako som ich mala rada. Stále mám, ale už im to nemôžem dať najavo tak, ako by som chcela, ako by si zaslúžili. Pretože tí odporní nechutní Soyerovci... Opäť raz mi tuhla krv v žilách. Pri pomyslení na tú noc, ako som tam videla zabitého otca aj mamu, sa do mňa vracia všetka zlosť a nenávisť voči Dylanovi a Ranianovi. Pretrela som si lesklé oči a našuchla si tenisky. Ach, také obyčajné. No aj tak, keby si mám z čoho vyberať, nemala som v tomto momente chuť fintiť sa a pretŕčať sa pred zrkadlom. Hodiny odbili päť hodín. Mám ešte hodinu, kým príde Mikolas. „Čo budem robiť ?" vtedy mi na um prišla moja nová knižka a to, že som si predtým stihla prečítať len názov prvej básne, V tú noc. Uložila som sa na posteľ a dala sa do čítania.