Vykrvácané city

Zabudnutá poézia (EKATERINA)

Nespoznávala som jeho správanie. Bol ako vymenený, ale pravdaže, to, čo som poznala ja, ešte ako Dina, naivné dievčatko, bola len jeho pretvárka. Nevedela som, aký zlý, krutý a egoistický dokáže byť. Samozrejme, to, čo mi urobil naznačovalo jeho sebeckosť, ale kým som nebola vystavená jeho arogantnému správaniu zoči-voči, necítila som k nemu takú nenávisť. Čím dlhšie som s ním bola v jednej miestnosti, tým viac som si priala jeho skazu a to, aby som ho videla na dne. Aby som ho videla rovnako bezmocného, ako som bola ja po tom, čo ma priviedli do tohto domu a urobili zo mňa jednu z nich. Nespoznávala som svoje myšlienky, ale zvykla som si na pocit, že ku mne už bezcitnosť patrí. Naučila som sa s ňou žiť a dokonca mi to tak vyhovovalo. Nič som necítila, nič ma nerozhodilo a hlavne, z ničoho som nebola sklamaná. Po pár rokoch som si zvykla, že nič vo mne nevyvolá emóciu. Ak ju správne a dostatočne rýchlo zablokujem, nedostane sa ku mne. Uvedomujem si, v akých situáciách by som sa mala cítiť zranená alebo smutná alebo šťastná, no ak to viem ovládať, cit ma nezasiahne. Jednoducho si pripustím len tie pocity, ktoré mi vyhovujú.

„A ešte bolo zaľúbené," vpíjal sa pohľadom jeho sivočiernych očí do mojich. Tak veľmi ma rozčuľoval, pretože sa vo mne bilo toľko pocitov a emócií, že som ich nestíhala všetky blokovať. Akoby sa s nimi rozsypalo vrece a rozutekali sa tým najmenej správnym smerom , a ja som ich len naháňala, ale márne. Už boli ďaleko v mojom vnútri. Cítila som, ako sa ma zmocňuje nekontrolovateľná panika a strach z toho, že sa neovládnem a dám najavo niektorú z tých nepoddajných emócií. Môj dych oťažel a v hrudi bolo odrazu akosi primálo miesta pre vzduch, ktorý prichádzal s ďalším a ďalším nádychom. Preto som sa snažila dýchať čo najpomalšie a upokojiť sa. Ranian bol pri mne tak blízko, že som mohla cítiť jeho teplý dych na mojej tvári a musela som sa veľmi snažiť, aby sa mi nevynorili spomienky, ktoré sa spájali s jeho horúcim dychom. Nemienila som uhnúť pohľadom, pretože by som tým ukázala svoju slabosť v danom momente, a tak som si musela odoprieť aj ten najrýchlejší pohľad na jeho dokonalé mäkké pery, ktoré zvieral vždy, keď zaťal zuby tak, ako to robil teraz. Bol nervózny z mojej prítomnosti a z toho, že sme tak blízko pri sebe, z mojej vône a z toho, čo sa odohrávalo v jeho myšlienkach. Vedela som, čo prežíva, pretože rovnako neistá som sa cítila i ja, no silou-mocou som sa bránila sebe samej a pocitu, ktorý ma chcel ovládnuť. Ibaže som ten pocit nevedela pomenovať a priradiť ho k niečomu, čo by mi dávalo zmysel. Prvýkrát za ten čas, odkedy som už nebola človekom som bola vďačná za tie roky, ktoré som strávila tvrdým učením ovládania svojich pocitov. Vnímala som, ako sa jeho zreničky rozširovali a opäť zmenšovali, videla som, ako sa intenzívne snaží dostať očami až k myšlienkam. Namiesto toho, aby som odvrátila pohľad som naprázdno preglgla, ale prezradili ma moje vyprahnuté ústa a Ranian môj pokus dostať svoje myšlienky pod kontrolu okamžite spozoroval. Poslednú kvapku sebaovládania som vynaložila na snahu zatajiť pred ním chaos, ktorý sa vo mne v tú chvíľu rozpútal a vedela som, že rýchlo musím rozptýliť jeho pozornosť a ešte rýchlejšie sa musím zbaviť jeho prítomnosti. Ani v najmenšom sne by mu nenapadlo, ako môže bolieť, keď mu rozzúrená žena celou silou šliapne ostrým podpätkom na nohu. Využila som šancu akonáhle sklonil pohľad a vylepila mu facku, z ktorej ma štípala ruka, kým som sa nezabuchla v zimnej záhrade za domom. Keď som sa ponáhľala po schodisku, aby som sa dostala od neho čo najďalej, počula som, ako sa rozzúril, zhodil zopár kníh z najbližších políc a s hnevom sa vyrútil za mnou. Za ten krátky čas som si stihla trochu upokojiť myšlienky a chaos, ktorý sa vo mne rozpútal. Bola som pripravená, že Ranian sem každú chvíľu vtrhne a nejakým spôsobom na mňa zaútočí, no minúty prechádzali jedna po druhej a on sa neobjavil. Neverila som tomu, že by jednoducho odišiel, keď ešte pred malou chvíľou zúril v mojej knižnici. Premýšľala som, či mám vyjsť zo svojho úkrytu a vyhľadať ho. No ak sa tu stále potuluje niekde po pozemku Krasowskich, mohol by z toho byť závažný problém, navyše, ak je taký rozčúlený a nerozmýšľa triezvo. Napriek tomu, že ma štval, vybehla som zo zimnej záhrady pár metrov od nášho domu a snažila sa zistiť, či sa ešte nachádza v dome alebo jeho okolí. Zatiaľ som ho nikde nevidela. Vbehla som dovnútra a pátrala po nejakých náznakoch, ktoré by ho prezradili. Nič. Chcela som sa ísť pozrieť na poschodie a do knižnice, odkiaľ som pred ním ušla, no vyrušil ma svojrázny hlas za mojím chrbtom.

„Hľadáš zbytočne. Odišiel," oznámil mi Vitya a jeho pohľad ma mrazil na celom tele. Bol nahnevaný. Veľmi.

„Našťastie," vyslovila som rázne, no ani zďaleka to dostatočne nevyjadrilo úľavu, ktorá sa vo mne rozhostila. Vitya sa zatváril ešte viac neuspokojivo.

„Smiem vedieť, čo chcel?" nespúšťal zo mňa zrak.

„Prišiel mi oznámiť, čo už dávno vieme," odpovedala som pokojne. Mala som šťastie, že Vitya vo mne nevie čítať až tak dobre, ako to vedela jeho žena.

„Aha," zamyslel sa, „a kvôli tomu musel narobiť toľko hluku?" zarazil ma otázkou. Nevedela som, čo povedať, tak som iba zamrmlala nezrozumiteľné nie, ktorému Vitya aj tak dobre rozumel a ponáhľala sa do knižnice, ktorá bola len moja a nik ma v nej nemohol rušiť. Jej otvorené dvere akoby mi vraveli, že mám ísť a nechať sa nimi objať, pohltiť sa vlastným svetom. Bez upírov, bez okolitého sveta, bez problémov, bez citov, bez Raniana. Ale hlavne bez citov. Na to som sa momentálne musela sústrediť najviac. Aby som nezopakovala chyby, ktoré som urobila, pretože som dôverovala svojmu srdcu. Potrebovala som sa sústrediť, čo bolo v Ranianovej prítomnosti nemožné. Zavrela som za sebou dvere a takmer sa potkla o kopu kníh, ktoré pozhadzoval z poličiek. Začala som ich vracať na miesto, kam patrili a každú knihu som chvíľu podržala v ruke, aby som si spomenula na jej obsah a jedinečný príbeh. Prečítala som takmer všetky knihy, ktoré som tu mala k dispozícii. Zdvihla som ďalšiu a srdce mi zamrelo. Bola to kniha, ktorú som mala pri sebe v deň, kedy ma odtrhli od mojej rodiny a zobrali ma sem. Vlastne som ju mala pri sebe každý deň, bola moja obľúbená a básne v nej som poznala naspamäť. Čítavala som z nej aj Ranianovi. Keď sme ležali na piesku a počúvali rozbíjanie vĺn o breh.

„Nemala by som..." vravela som si pre seba a varovala sa pred tým, aby som knihu neotvárala. Neotvorila som ju už celé roky, nemusela som. No i tak som sa snažila na tie básne zabudnúť. Predovšetkým na tie, ktoré som mu prečítala a to ma najviac bolelo, lebo som mu recitovala všetky moje obľúbené.

„Chladné slzy

Ty si myslíš, že plačem,

ale ja sa usmievam,

pretože zmažem,

spomienky na teba.

Vidíš potom zle,

lebo ja nie a ne-

vzdám sa tvojho pohľadu a slov,

viac sa nezahrávaj s ňou.

S tou poslednou slzou, ktorá mi tvár príjemne schladila,

práve vo chvíli, keď som ťa poslednýkrát hladila."

Vedela som, že to nemám robiť, že ju nemám otvoriť a opäť do nej nazrieť. Do tej knihy, ktorá bola plná spomienok, a ktorá presne vystihovala moje pocity. Zakaždým. Vedela som, že ak ju otvorím, všetko sa zmení. Nemo som hľadela na zožltnuté stránky a malé písmenká napísané na stroji. Odrazu na otvorenú stranu dopadla kvapka. Telo mi stuhlo a moja myseľ bola nenávratne preč. Prehltla som trpkú chuť spomienok a zatvorila knihu. Zotrela som si z líca cestičku po slze a naštvane zaradila knihu do poličky medzi ostatné, no i tak som mala pocit, že vyčnieva z radu.

„Dina už neexistuje. Je mŕtva. Navždy. A jej city tiež zostanú pochované. O to sa postarám," snažila som sa udržať si rozhodný tón. Presviedčala som o tom samu seba a uvedomovala som si to. Bála som sa vlastných citov. Nedôverovala som svojej sile a schopnosti blokovať svoje pocity. Nedôverovala, pretože obe už boli zneistené a poznačené Ranianom. Znova.