Vykrvácané city

V tú noc

Prebrala som sa v mäkkej posteli. Pretrela som si oči a snažila sa rozpamätať na posledné udalosti. Útek od Soyerovcov, mesto, tmavá ulička, Mikolas... Áno, stretla som Mikolasa a dali sme sa do reči. Avšak, niečo mi tu chýba, nejaká maličkosť, len neviem, aká. No, to bude asi z únavy. Aj keď som sa práve zobudila, bola som unavená. Nie fyzicky, ale psychicky. Musím sa pozbierať. Teraz som v bezpečí. Na nejaký čas, možno. Kde to vlastne som ? Poobzerala som sa po miestnosti. Bola presne taká honosná, ako aj zvyšok domu. Obrovská posteľ s tmavozelenými návlečkami a asi šiestimi veľkými vankúšmi. Steny boli drevené a viseli na nich obrazy krajiniek v zlatých rámoch. Možno sú pravé, premýšľala som. Hmm, ktovie, Mikolas sa nikdy nepochválil peniazmi. Až doteraz. Na nočnom stolíku vedľa postele bola položená strieborná tácka s rôznym jedlom. Boli tam toasty, ovocie, zelenina, rôzne syry a dva džbány. V jednom bolo mlieko, v druhom pomarančový džús. Klasika. Naliala som si trochu džúsu a premýšľala, kde je asi Mikolas. Určite nevyjdem z tejto izby sama. Kým som čakala, kým sa niekto objaví, podišla som ku knižnici so starými zväzkami, ktorá stála pri stene oproti dverám. Ani jednému názvu knihy som nerozumela. Boli totiž po rusky. Super, takže čo tu mám robiť ? Nakoniec som sa rozhodla, že predsa len vykuknem von. Podišla som k dverám a chcela ich otvoriť, no nešlo to. Sú zamknuté ? Prečo sú zamknuté ? Tak to si robíte zo mňa srandu. Nahnevaná som do nich tresla päsťou. Nie som žiadne zviera, aby ma každý zamykal ako do klietky ! Nechápala som, aký malo zmysel, zamknúť ma tu. Možno aby som nevychádzala... To mi bude musieť Mikolas vysvetliť. Ešte raz som udrela do tých sprostých dverí a šla si sadnúť na posteľ.

"Z väzenia do väzenia, Davína, to sa ti teda podarilo." mrmlala som si naštvane.

Moju pozornosť upútali veľké tmavohnedé závesy. Spoza jedného vykúkal slnečný lúč. Odostrela som ťažkú látku a prekvapil ma pekný slnečný deň. Pousmiala som sa. Aj keď som tu bola zamknutá, cítila som sa tu bezpečne a príjemne. Verila som, že tu ma Soyerovci nemôžu nijak ohroziť. Ktovie, či ma už hľadajú. Pozerala som sa na pokojnú ulicu na predmestí. Hralo sa tu zopár detí a jedna pani venčila svojho pudlíka. Na chvíľu mi to pripadalo ako normálne nedeľné ráno. Avšak to ani zďaleka nebola pravda. Znova som myšlienkami zablúdila k spomienke na rodičov. Čo by teraz asi robili ? Mamina by naplnila kuchyňu vôňou nedeľňajšieho obedu, zatiaľ čo otec by si čítal noviny a popíjal by svoju každodennú šálku kávy. Ja by som sa učila v izbe. Ľutujem, že som s nimi netrávila viac času. Keby sa to len dalo nejako zmeniť. Po líci mi stiekla slza, ktorú som si okamžite zotrela. Dvere sa otvorili a dnu došiel Mikolas.

"Dobré ráno." pozdravil a hodil očkom po mojich raňajkách, ktorých som sa ani nedotkla. Ospravedlňujúco som sa naňho usmiala.

"Ahoj. Prečo si ma tu zamkol ?" nezaváhala som. Mikolas sa obzrel za dverami.

"Och, to... vieš, mali sme dôležitú návštevu a rodičia sú veľmi hákliví, ak ich niekto vyruší. Hádam si to nepochopila zle a ak áno, prepáč." a podal mi kľúč od dverí. Prehnane rýchlo som mu ho vytrhla z ruky.

"To chápem. Nič sa nestalo, ja len..." takmer som mu povedala o svojom doterajšom väzení, z ktorého som ušla.

"Nič nehovor, viem, že vzťahy s tvojím strýkom sú teraz naštrbené." pousmial sa. Tak veľmi mi odľahlo, že si nič nevšimol. Usmiala som sa naňho a pomyslela si, aké mám šťastie, že je taký chápavý a zbytočne sa nevypytuje.

"Tak sa pusťme do toho. Spoločne ?" ponúkla som ho táckou s jedlom.

"Ďakujem, ja nebudem, už som raňajkoval," sadol si na posteľ, "ale ty sa pokojne ponúkni."

"Och, áno, ani nevieš, aká som hladná." a zahryzla som si do čerstvého pečiva. Kým som utíšila svoj hlad, s Mikolasom sme vymýšľali, čo podnikneme.

"Môžme skočiť do knižnice, už som dlho nečítala dobrú knihu. A ty tu máš všetky v tom vašom divnom jazyku." smiala som sa. Mikolas súhlasil a tak sme sa poobede vybrali do mesta. Očakávala som, že pri odchode z domu sa zoznámim s jeho zvyšnou rodinou, aspoň s rodičmi, ale akosi nemali záujem. Vlastne som ich ani nevidela. Po úspešnej návšteve v knižnici sme zašli na zmrzlinový pohár do malej kaviarničky. Bolo to tam na nás moc vyumelkované, tak sme do seba rýchlo nahádzali zmrzlinu a náš výlet sme ukončili prechádzkou v parku. Mikolas mi ponúkol, že môžem u nich zopár dní zostať, vraj sa o tom už rozprával aj s rodičmi. Nechcela som ho zaťažovať, ale nemala som veľmi na výber. A vôbec som nevedela, čo bude so mnou, ak budem musieť odísť od Mikolasa. Večeru sme zjedli s Mikolasom v izbe, v ktorej som sa prebudila. V jeho izbe. On si vraj zatiaľ ustlal v hosťovskej. Pozreli sme si nejaký hlúpy americký film a celý čas mi Mikolas rozprával, ako by to spravili Rusi a bolo by to oveľa lepšie. Mikolas bol dobrý spoločník. Rada som počúvala jeho príbehy z detstva. Pri rozprávaní volil také slová a vety, až som mala pocit, že sa rozprávam s oveľa starším človekom, ktorý si toho mnoho zažil, nie s tínedžerom v mojom veku.

"Tak dobrú noc." rozlúčil sa a zavrel za sebou dvere. Zakývala som mu z postele a chcela si ísť ľahnúť spať, no napadlo mi, že ešte som si ani poriadne neprezrela knižku, ktorú som si požičala v knižnici. Bola to básnická zbierka. Meno autora bolo neznáme, ale to mi vôbec neprekážalo, pretože som milovala poéziu. Posadila som sa k tomu veľkému oknu a dala sa do čítania. Stihla som prečítať iba názov prvej básne, V tú noc, keď som začula, ako sa zabuchli vchodové dvere Mikolasovho domu. Naklonila som sa, nech mám lepší výhľad a zbadala som uponáhľaného Mikolasa, ako sadá do auta a odchádza preč.