Vykrvácané city

Tichý krik

Nevedela som, čo mám robiť. Ako sa mám teraz pozrieť Ranianovi do očí ? Až priveľmi mi na tom záležalo. Stále som sedela na schodoch a upierala pohľad na rozbitú fľašu predo mnou. Celkom mi pripomínala seba. Rozbitá na márne kúsky, prázdna, chladná, po skle jej stekali posledné kvapky horkej vodky, tak ako mne po lícach stekali posledné trpké slzy. Nahnevaná sama na seba som si ich zotrela z líc a postavila sa. Pomaly som sa dostala k vchodovým dverám a jemne stlačila kľučku. V dome bolo ticho, po Ranianovi ani stopa. Pravdepodobne bol vo svojej izbe a znova sa opíjal. Potichu som kráčala po schodoch, bosá, lodičky som nechala pred domom. Tie obrovské šaty mi cestu zrovna neuľahčovali, ale prekvapivo, dostala som sa do izby bez toho, aby som niekoho stretla. Ktovie, kde je Dylan... Zavrela som sa v izbe a nemala som na nič chuť. Bola som zo seba zhnusená. Jediné, čo mi napadlo, že teraz môžem pre seba spraviť, bolo dať si sprchu. A tak som aj urobila. Ubolene som zo seba stiahla šaty a pustila na seba horúcu vodu. O chvíľu sa všetko okolo mňa zaparilo. Nič som nevidela, iba svoj hmlistý odraz v mliečnom skle na sprchovom kúte. Hnusila sa mi moja vlastná tvár. Viac som sa na seba nemohla pozerať. Kto vlastne som ? Nespoznávala som sa. Rýchlym šmahom ruky som prešla po skle a odraz zmizol. Bez pohľadu do mojich prázdnych očí mi bolo lepšie. Nie veľmi, iba mi už nebolo na vracanie. Voda ma priveľmi pálila, tak som pre istotu pustila len studenú. Najprv tiekla príjemne teplá, no potom akoby sa do mňa zarezali tisícky malých ihličiek. Celé telo mi pulzovalo. Bolelo ma to, bolo to neznesiteľné. Ale to ma trápilo najmenej. Myslela som, že nič horšie sa mi nemôže stať ako to, že bývam v dome s upírmi, ktorí mi zabili rodičov... Ale stalo sa. Sklamala som jedného z nich. A trápilo ma to. Ani neviem prečo, malo by mi to byť totálne jedno. Ale nebolo. Stále som naňho myslela. Ako tam sedel, ako sa na mňa pozeral. Celkom z iného uhlu. Uvedomovala som si, čo som spôsobila. Predtým ako som sa vyspala s Daverisom, Ranian ma nemal rád, čo dokazoval jeho správaním ku mne. Ale teraz, teraz necítil nič, ani len tú nenávisť. A to ma desilo najviac. Ako to teraz bude vyzerať ? Zrejme sa na mňa ani nepozrie. Vzdychla som si a vypla tečúcu vodu. Zobrala som si uterák a snažila sa vyhýbať pohľadu do zrkadla. Natiahla som na seba čierny župan, ktorý mi siahal asi do polovice stehien. Mohutná kožušina ma príjemne hriala. Ako bez duše som vyšla z kúpeľne. Pozerala som sa na svoje nohy, ktoré za mnou zanechávali mokré stopy.

„Hmm..." ozvalo sa z rohu. Takmer som vyskočila z kože ! Strhla som hlavu, až mi mokré ťažké vlasy dali facku na líce. Keď som si uvedomila, že to je len Dylan stojaci pri krbe, nevenovala som mu pozornosť a došuchtala sa k posteli. Zaujímalo by ma, ako sa sem dostal, veď som zamkla. A vlastne, nezaujímalo. Bolo mi to jedno. Len tak pre seba som mykla plecami a sadla si na posteľ. Čo teraz ? Nechcelo sa mi ani spať. Čo budem len robiť ? Musím zabudnúť. Na všetko. Lenže to nie je také jednoduché, ak sa vám pred očami stále dokola prehrávajú všetky vaše chyby za posledných pár hodín. Boli to chyby ? Ani v tom si nie som istá.

„Vedel som, že to spravíš." vytrhol ma z tých mukov, ktoré som si spôsobovala sama, Dylan.

„Čo že spravím ?" chcela som zistiť, koľko toho vie. A odkiaľ by to vedel ?

„Že sa vyspíš s Daverisom." zatiahol.

„Ako si to mohol vedieť ?" nechápala som, kde sa vo mne tá zhovorčivosť nabrala. Asi to bude tým, že zamestnal na chvíľu moju myseľ. Síce ničím príjemným, ale nemusela som nad tým uvažovať.

„Pretože to tak Daveris chcel. A ak niečo chce, dosiahne to. A ty si toho jasný príklad." založil si ruky na prsiach. Bolo mi do plaču, ale už som nemala silu plakať. A tak som len sedela a hľadela do prázdna. Nepočúvala som Dylana, vôbec som nevnímala okolie. Mala som pocit, že každú chvíľu odpadnem. Ale nestalo sa, ani nebesá mi nechcú pomôcť. Ak by som stratila vedomie, nezožieralo by ma toľko svedomie.

„Prečo si sa tak rozhodla ?" počula som iba poslednú Dylanovu otázku. Tak prečo ? Prečo som to spravila ?! Pretože som chcela ublížiť Ranianovi. A namiesto toho som ublížila len sebe.

„Pretože... Ranian si myslel, že on bude vo všetkom prvý. A tak som chcela dokázať, že sa mýlil. Lenže jediný, kto sa mýlil, som bola ja. Vraj...vraj by mi to nespravil. Povedal, že ak by som nechcela sama, ani by sa ma nedotkol. Neznásilnil by ma. Povedal to len preto, aby som sa ja cítila zle ! A teraz si vyčítam, čo som spravila ! Zase vyhral, ten podliak !" zatínala som päste tak silno, až mi nechty prepichli pokožku a na dlani sa mi zjavili jemné potôčiky krvi. Utrela som si dlane o stehná. Videla som, ako ku mne Dylan podišiel. Prečo mu to vravím ? Prečo práve jemu ? Začínam byť ako Ranian. Aj ja chcem zomrieť. Už chápem, čo je to trápiť sa a nemôcť prestať. A on to tak vraj má už niekoľko rokov. Dokážem žiť s vedomím toho, čo som spáchala, niekoľko rokov ? Zrejme nie... Čakala som, kedy sa mi Dylan zahryzne do krku a ja stratím pojem o čase a priestore. Namiesto toho si však sadol vedľa mňa a zahľadel sa mi do očí.

„Som si istý, že v tomto neklamal. Určite nie." prehltol. Neviem, či sa mi to len zdalo, ale akoby sa v Dylanových očiach zalesklo. Plače ? Nevedela som to usúdiť, keďže som videla rozmazane, lebo ma bolela hlava. Všetko ma bolelo. Telo aj duša. Aj srdce, teda pozostatky, ktoré tam po ňom zostali.

„Prečo ?" opýtala som sa detinsky. Vedela som, že nemám šancu uspieť, určite mi tu teraz hneď nepovie to, čo mu beží hlavou.

„Nech ti to povie sám, keď bude chcieť." áno, presne nejaký takýto typ vyhýbavej odpovede som čakala.

„Nikdy viac so mnou neprehovorí. A ja s ním tiež nie. Hnusí sa mi pohľad na vlastnú tvár v zrkadle. Ako to potom musí brať on ?" objala som si chrbát a kolená schovala pod bradu. Určite mi bolo vidieť celý zadok a nohavičky, ale to mi nevadilo. Vadilo mi, že je Dylan ticho. A bol ticho ešte dlho. Aspoň mne sa to zdalo ako celá večnosť. Možno tak po ôsmich minútach prehovoril: „Vieš, keď bol Ranian malý...znásilnili ho. Asi šesťkrát. Teda o toľkých mi povedal alebo skôr, o toľkých viem. Veľmi sa za to hanbí, čo mu neberiem. No najhoršie na tom je to, že to bolo kvôli mne..."