Vykrvácané city

Silné a slabé stránky

Už hodnú chvíľu som napäto sedela na posteli a načúvala zvukom prichádzajúcich z chodby. Počula som úlomky rozhovoru Dylana a Raniana. Bolo to niečo o ich rodičoch, ktorí zomreli. Aspoň myslím. Pre istotu som sa zamkla, aj keď som vedela, že mi to nijak nepomôže, ak by sa chcel jeden z bratov dostať dnu. Iba čo som si to pomyslela, Ranian stál pred dverami mojej spálne. Každý jeho úder na dvere a krik, aby som otvorila, ma vystrašil viac, ako ten predtým. Bol opitý, takže mu trvalo dlhšie, kým sa dostal dnu. Dlane som zovrela v päste, keď zabuchol dvere.

„Načo si sem prišiel ?" neotáľala som sa. Prekvapivo sa na mňa pozrel, potom sa zamračil.

„Nevypytuj sa blbosti. Som tu, lebo chcem." zahriakol ma.

„Ale ja nechcem." protestovala som.

„Nezaujíma ma, čo chceš a čo nie." zasyčal na mňa. Pamätám si, že túto vetu už raz použil, len si akosi neviem spomenúť, kedy. Určite sa to nespájalo s ničím, čo by sa mi páčilo. Vlastne som od tej doby, ako mi zabili rodičov, nezažila nič pekné. Iba... Iba včera s Daverisom. Bol milý a dal mi akú-takú nádej na záchranu z týchto štyroch stien a dvoch zlomyseľných krvilačných bratov. Aj to málo mi stačilo na to, aby som zozbierala posledné zvyšky sily a nenechala sa naďalej tyranizovať. Musela som sa držať akejkoľvek malej nádeje, i keď bola takmer badateľná.

„Prečo si pil ?" vyrukovala som s otázkou, ktorá bola viac osobná ako odvážna. Aj keď som sa to opýtala, nepripadal mi opitý. Bála som sa, ako zareaguje, ale „Nestaraj sa." bolo ešte na jeho pomery celkom znesiteľné.

„Prečo? Vidím, že nie si v poriadku." snažila som sa ísť na túto tému opatrne.

„Klameš. Ak by som nebol v poriadku, nebol by som tu." na konci vety sa mu trochu zamotal jazyk a hlas mu preskočil na chrapľavý.

„Ak by si bol v poriadku, nebol by si tu bez toho, že by si mi neublížil. Takže v poriadku nie si. Neubližuješ mi." zúžila som oči a pozrela do tých jeho. Boli vypočítavé, ale krásne. Boli čierne ako uhoľ, ale pritom také priehľadné. Boli dverami do duše, ale nedalo sa z nich nič vyčítať. Pretože nemal dušu. Prebrala som sa z tranzu jeho očí, až keď si prisadol pri mňa. Čo to bolo ? Potriasla som hlavou a pozrela sa na okná po mojej ľavej strane, zatiaľ čo Ranian sedel po pravej. Bola som rada, že mi moje blonďavé krátke vlasy poslúžili ako provizórny záves. Ako stena, za ktorou som sa mohla skryť.

„Zatiaľ ti neubližujem. Znamená to teda, že sa nemôžem na teba prísť pozrieť bez toho, aby som ti ublížil ?" naklonil sa ku mne, až mi zostala zima po celom tele.

„Ale prosím ťa, nevrav, že si sa prišiel iba pozrieť." prevrátila som oči stĺpkom, aj keď to nemohol vidieť. Striaslo ma, keď som si uvedomila, že jeho bitky už beriem ako samozrejmosť. Ako niečo, čo ku mne patrí, čo je mojou súčasťou.

„Ak nechceš, nemusím sa iba pozerať." zrazu som na boku zacítila jeho veľkú ruku, ktorá ma jemne potlačila, aby som si ľahla. Odsotila som mu ruku a rýchlo vstala z postele. Teraz som bola asi dva metre od Raniana, ktorý sa na mňa zaujato pozeral. Zdalo sa mi, že chvíľu nie je prítomný, akoby sa stratil vo svojej mysli, akoby nad niečím pár sekúnd tuho premýšľal. Bála som sa, že je to niečo v zmysle, ako ma čo najrýchlejšie zraní. Opäť. Samozrejme, fyzicky. Nič iné tu ani nespadá do úvahy.

„Tak načo si prišiel ?" prekrížila som si ruky na prsiach, v tejto póze som sa cítila nedobytne. Škoda, že som sa tak len cítila.

„Už som povedal. Len tak." mykol plecami. Odľahlo mi, že neriešil môj útek z jeho blízkosti. Skôr sa mi zdalo, že je mu to jedno, no na moment sa mi zazdalo, akoby ho to sklamalo. Zranilo. Nie, to nebude ono. Jeho predsa netrápi nič. Iba...smrť jeho rodičov...

„Nič nie je len tak. Ani to, že si pil. Prečo ?" skúšala som znova. Jeho oči ma v momente prebodli pohľadom. Práve som kráčala po veľmi tenkom ľade.

„Už som ti povedal, že sa nemáš starať ! Koľkokrát to mám ešte opakovať ?" postavil sa a čierne vlasy, ktoré mu pri prudkom pohybe spadli do očí, si zhrnul dozadu. Zbytočne, pretože hneď, ako ich pustil, vrátili sa na pôvodné miesto.

„Nechápem, čo odo mňa stále chceš ! Nič som ti neurobila, práve naopak, ty ubližuješ mne ! Neviem, či ťa to teší, ale ak by som bola človek, a nie spolovice upír, už by som sa dávno zabila ! Nemôžem to tu už vydržať ! Proste to nejde. A potom si sem len tak prídeš a začneš mi nadávať, že sa nemám do ničoho starať ?! To by si už chcel veľa, nie ?" kričala som naňho a rozhadzovala rukami okolo seba. Zrazu som nemohla pohnúť rukami. Pozrela som sa hore, a uvidela Ranianovu tvár, ako sa snaží, ako zatína zuby, aby ma neodsotil.

„Prestaň tu na mňa hulákať ! To, že ti Daveris dodal odvahu, ešte neznamená, že sa musíš hneď rozkrikovať ! Akoby si nevedela, že mi s tým už lezieš na nervy !" zachripel mi do tváre. Dych sami zastavil, srdce bilo ako splašené. Chcela som sa mu vytrhnúť zo zovretia, v ktorom ma pevne držal, ale nepovolil.

„Nie je to kvôli nemu," dobre, tak možno trochu, ale to Ranian nemusí vedieť, „snažím sa pozbierať, pretože to, čo sa deje, je úplne šialené ! Žila som svoj normálny, nudný život...s rodičmi. A potom prídete vy dvaja, a všetko zničíte ! Nevieš, aké je pre mňa ťažké vyrovnať sa s týmto všetkým, vyrovnať sa s tým, že moji rodičia tu so mnou viac nie sú, že už nikdy nebudem počuť otca, ako ma poúča, že už nikdy neuvidím mamin úsmev ! Už nikdy nebudem môcť byť s nimi. A to len kvôli tebe ! Zabil si ich a... Nedokážem sa s tým vyrovnať zo dňa na deň, nedokážem sa z toho vyspať a ísť len tak ďalej ! Nie som ako ty ! Bezcitná a neľútostná ! Nevieš si ani predstaviť, aké to pre mňa je !" zadržiavala som slzy, dýchala som prerývane. Zrazu som mala ruky voľné. Pustil ma, dokonca odstúpil. Zrak zabodol do zeme.

„Ale viem." vyslovil a zdvihol pohľad. V očiach mu blčali iskry hnevu a rozorvanosti. Akoby si niečo vyčítal, ale nechcel to priznať. Už bolo neskoro. Vedela som, že moje slová aspoň z malej čiastky zasiahli Raniana.

„Počula som váš rozhovor." pošepkala som. Neodvážila som sa mu viac pozrieť do očí, bála som sa toho, čo tam uvidím. Bolo to až príliš silné. To, že bol upír znamenalo, že má viac sily, je násilný, a nevadí mu pohľad na utrpenie druhých, ktoré dokonca rád spôsoboval. Ale tiež boli jeho city o to intenzívnejšie. Ak niekoho ľúbil, napríklad rodičov, bola to tá najsilnejšia láska. Tým som si bola istá.

„A čo ťa na ňom tak zaujalo ?" spýtal sa trpko. Vedela som, že túto tému by som otvárať nemala, ale už sa nedalo vrátiť späť. A tiež som vedela, že teraz musím byť opatrná ešte viac.

„To, ako Dylan naznačil, že ti chýbajú rodičia a..." podišla som k nemu.

„Načo si počúvala tie drísty ? Nechápem..."

„Neboli to drísty. Viem to určite. Opil si sa, pretože ti chýbajú rodičia. Prečo sa o tom bojíš hovoriť ? Prečo sa nepriznáš, že ti je za nimi naozaj smutno ?" teraz som stála pred ním, no on bol odo mňa odvrátený. To znamenalo, že som mala pravdu. Keď sa otočil, od očakávania sa mi rozšírili oči.

„Nehovorím o tom, pretože nemám o čom hovoriť. Nič neskrývam, jasné ? Ja hrám s vyloženými kartami." vyslovil tvrdo a neoblomne.

„Ak by si prestal klamať samého seba, možno by si pochopil, o čom som hovorila." snažila som sa zachrániť konverzáciu. On moju tvár sledoval ako skener, ktorý sa snaží nájsť nejaký podvod, ale nakoniec to vzdal a pozrel sa mi rovno do očí.

„Ak by som prestal klamať samého seba, všetko by bolo zničené. Skončil by som. A takto aspoň viem, že mám istotu, že už nikdy nebudem nikoho milovať tak, ako som miloval svojich rodičov." a s tými slovami odišiel. Zostala po ňom iba vôňa alkoholu a jemnej kolínskej, ktorú zatienili cigarety. Stála som na mieste a bola som neschopná pohybu. Až po pár dlhých sekundách som sa zvalila do postele a zaspala s plačom, ktorý som venovala rodičom. A nevedela som sa rozhodnúť, či mojim alebo Ranianovym. Nepoznala som ich, ale zrazu akoby som vedela, o koho ide.