Vykrvácané city

Hra na skrývačku (RANIAN)

Nájdem ju, aj keby mala byť ukrytá na druhom konci sveta. Nebudem len tak nečinne sedieť a čakať, kedy sa jej uráči ukázať sa nám. Nájdem ju skôr a zničím ju. Moment prekvapenia ju oslabí a budem mať navrch. Nikomu som o mojom pláne nepovedal. Načo aj ? Len by ma sabotovali. Tak som krúžil po meste a po zabudnutých uličkách, kde aj počas dňa bolo šero. Nič. Ani jediný náznak, že by sa v okolí stalo niečo nezvyčajné. Ešte predvčerom riadila v meste ako nenásytná beštia a dnes tu sprevádzal vravu nakupujúcich ľudí pokoj. Zaparkoval som pozdĺž chodníka na mieste, kde Denis videl Davínu v akcii. Na mieste, kde zanechala odkaz, že sme na rade a že si po nás príde. Nebolo tu nič. Obyčajná nudná časť mesta. Vyzeralo to ako blamáž, akoby ani neexistovala. Ale kam zmizla ? Ak by bola človek, nedokázala by sa skrývať tak dobre, že by sme ju dodnes nenašli, i keď prešlo len zopár dní. Prechádzal som sa stále po tých istých uličkách, vypytoval som sa, či nevideli blondínu s krátkymi vlasmi, či možno niečo nezvyčajné. Nikto nič netušil, nikto si nič nevšimol. Až na jedného chlapíka, ktorý predával na rohu ovocie a zeleninu. Bolo riskantné vypytovať sa ľudí, pretože by sa mohli začať zaujímať, no ak doteraz nikto nič nevedel a nevidel, nebolo sa čoho báť.

„Vieš chlapče, každý deň odtiaľto odchádzam o ôsmej večer," začal starší pán s pivným bruchom, ktoré mal zakryté vyblednutou zásterou, „no pred pár dňami, myslím..." začal počítať na prstoch, „tak dve noci dozadu, sa tu stalo niečo, čo by si obyčajný človek, ktorý tadiaľto prejde raz za čas, nevšimol. Sedím tu každý deň a okolie poznám ako svoju dlaň. Aj ľudí, ktorí sem chodia."

„Dobre a čo tá blondína ? Videli ste ju ?" snažil som sa prejsť k podstate veci. Chlapík sa usmial a poškrabal sa za uchom.

„Nevidel, veruže, musím priznať. To je tvoja družka ? Čo od teba ušla ?" zasmial sa popod husté šedivé fúzy. Mal som chuť mu jednu vraziť, ale niečo v jeho očiach mi vravelo, že mám byť trpezlivý.

„Myslím, že mi máš čo povedať." vyzval som ho a založil si ruky na hrudi. Chlap zafunel a postavil sa zo stoličky, ktorú pod ním nebolo ani vidieť, aby mi niečo ukázal.

„Pozri, tam." natiahol ruku a ukázal na obchod na druhej strane ulice, presne na rohu. Zažmúril som, aby som lepšie videl, čo za obchod mi ukazuje a čo mi tým chce povedať.

„Kaderníctvo ?" spýtal som sa s nervami na krajíčku, pretože si tu so mnou asi krátil jeho nudný život.

„Áno, áno, je to kaderníctvo. Zrak máš dobrý, chlapče." potľapkal ma po pleci. Chytil som mu ruku a sotil ju zo seba, pričom som sa naňho varovne pozrel.

„To je všetko ? Ako mi toto má pomôcť nájsť Da...to dievča ?" začínal som byť dosť podráždený. A ešte viac ma štval tento starec, ktorý všetko tak naťahoval a rozprával dosť pomaly.

„Poznám svojich zákazníkov..." začal.

„Myslím, že tu len strácam čas !" zavrčal som naňho.

„Počkaj, počkaj, ešte budeš vďačný skromnému obchodníkovi s dobrou pamäťou." a so vzdychnutím si sadol na drevenú stoličku, ktorá pod jeho nadváhou zavŕzgala.

„Máš poslednú šancu." dal som mu priestor a snažil sa ho neprerušiť v rozprávaní.

„Každý môj zákazník je môj priateľ, každého poznám, čo má rád, ako sa volá, odkiaľ je a či ide do práce, alebo je to len mamička na materskej dovolenke, ktorej dieťa strážia starí rodičia, s ktorými som chodil kedysi dávno do školy. Mesto je malé a ľudia sa poznajú. Alebo aspoň v tejto časti mesta. Ľudia ma majú radi, aj tí, čo ma nepoznajú, pretože som k nim milý, keď si odo mňa kúpia moje jabĺčka..." nachvíľu sa zastavil a vyzeral, akoby premýšľal, no keď som ho už chcel opäť napomenúť, pokračoval: „Ide o to. Bola krásna, to dievča. Ako anjel. Jej oči, na ten pohľad nikdy nezabudnem, prisahám. Očarila ma, keď si odo mňa vypýtala strapec hrozna. Aj červeného aj bieleho. Taká milá osôbka, tak nežné dievča. Skoro ako moja vnučka. Ibaže jej vlasy boli hnedé, na slnku sa leskli sťa zdravé oriešky a vlny mala nadýchané ako morský príliv, no voňali po cukrovej vate. Sladko a žensky. Celá bola taká..." pozrel na mňa a usmial sa, „Páčila by sa ti."

„Čo to tu melieš ?! Hľadám dievča s krátkymi blonďavými vlasmi a ty mi tu rozprávaš o kaderníctve a a...a o čerstvých hroznách a o morskom prílive, starý blázon ! Šibe ti z toho, že tu celý deň sedíš !" rozhodil som rukami v zápale hnevu. Mal som chuť toho starca rozmliaždiť medzi dlaňami. Lenže potom povedal jednu vetu, ktorá ma zmiatla, no zároveň ma zaujala natoľko, že som sa razom upokojil.

„Keď však odtiaľ vyšla," zahľadel sa na kaderníctvo, akoby ju tam opäť zahliadol, „jej orieškové vlasy boli biele. A keď znova prešla okolo môjho stánku, už nevoňali po cukrovej vate, ale umelo. A boli krátke, chúdence, no krk mala pekný, musím povedať. Pristalo jej to." mrmlal ako omámený. Nerozumel som tomu. Videl blondínu, ktorú som hľadal alebo nie ? Mohla to byť Davína, veď mala krátke blonďavé vlasy, no až potom, ako navštívila kaderníctvo ? Bol som zmätený. Dievča predtým malo hnedé dlhé vlasy. Potom sa z neho stala blondína s pekným krkom. Davína mala pekný krk. Nešlo mi to do hlavy, nevedel som, čo to má znamenať. Možno to nebola žiadna stopa, ale cítil som, že niečo za tým je, ale čo ? Hnedé orieškové vlasy, hnedé orieškové vlasy, hnedé orieš... Behalo mi to hlavou stále dokola, až kým som nenasadol do auta a nenaštartoval motor. Nepoznal som nikoho s takými vlasmi. Čo ak to bola len naozaj veľmi pekná žena, ktorá si nechala zmeniť účes a starec si ju zapamätal, pretože mu pripomínala vnučku. Bola to len veľká náhoda, že si ju všimol práve v čase, keď som hľadal Davínu. Veď napokon, veľa žien má také vlasy, aké nosí Davína.

„Achhhhh, doriti !" tresol som po volante a uvedomil si, že možno naozaj nemám šancu nájsť ju skôr, než sa rozhodne objaviť sa sama. Premýšľal som, čo môžem ešte skúsiť, no nič lepšie ako som doteraz urobil mi nenapadlo. Tak som len chvíľu sedel v mojom pohodlnom aute a sledoval okolie. Uponáhľaní zamestnanci v košeliach, ktorí si namýšľali, že sú podnikatelia vo veľkých firmách a pritom iba chodili kupovať kávy do mesta pre svojich nadriadených, mamičky s deťmi, ktoré si naivne mysleli, že ich ratolesti sú slušne vychované, športoví nadšenci, ktorí sa tvária, že behanie po meste a dýchanie výparov z áut je zdravé, klebetné dôchodkyne sediace na lavičkách a partie mladých ľudí, ktorí si myslia, že sú nezastaviteľní, lebo z rádia v aute im hrá americký rap. Všetko som to sledoval z pohodlia svojho koženého sedadla a snažil sa pochopiť, čo tu vlastne hľadám, prečo tu strácam čas, keď som ju zbadal. Blonďavé vlasy, takmer biele. Lenže neboli krátke, ako mala Davína, ale dlhé po pás. Zaujalo ma, čo o takomto čase hľadá Lianine v meste. Možno je tu s tým istým zámerom, ako ja. Rozhodol som sa to zistiť a sledoval som, kam ide. Nemusel som ani preparkovať auto, pretože akonáhle prešla okolo môjho známeho z obchodíku na rohu a rýchlym krokom prešla krížom cez malú križovatku, bolo mi jasné kam má namierené. Do kaderníctva.