Vykrvácané city

Odhodlanie

Bolel ma každý kúsok tela. Najhoršia však bola bolesť v hrudi a trpké pichanie v srdci. Ale nechcela som sa vzdať, nemohla som. To by bolo to isté, ako spáchať samovraždu. Stále som nemohla uveriť, čo sa práve udialo, čo mi práve spravil Ranian. Bolo mi ho ľúto. Jeden by povedal, že mi šibe, ale je to tak. Ľutovala som ho za to, aký bol, pretože som vedela, že v skutočnosti sa takto nikto nemôže správať len tak bezdôvodne. Áno, neznášam ho ešte viac ako predtým, preto, čo mi robí, ale s tým sa musím zmieriť, no teraz sa k môjmu hnevu pripojila i maličká ľútosť. Som si istá, že ak by v minulosti neprežil niečo strašné, nebol by tyran. Nie, verím tomu, že ak by chcel, vie byť dobrý. Pozrite sa na Dylana. Ten je zlý, pravdaže, ale...ale...nie ! Musí tu byť predsa nejaké vysvetlenie, prečo mi to robia ! Prečo ma takto mlátia, pokúšajú sa ma znásilniť ! Stále som sa snažila prísť na to, čo je za toľkým zlom, ktoré sa skrýva v bratoch, no vychádzala mi iba jedna prognóza a to taká, že sú upíri. Stvorenia, ktorých srdcia sú z kameňa. Viem, že to, čo teraz poviem, asi vyznie ako rozhodnutie človeka hodného blázinca a kazajky, ale musím to spraviť. Aj keď sa to nepodarí. Pokúsim sa bratov Soyerovcov zmeniť. K lepšiemu. Neviem síce ešte ako, ale určite na to prídem, pretože v tejto jedenkrát jeden meter veľkej miestnosti, sa asi nedá nič iné robiť, jedine premýšľať. A keďže mi ten imbecil zobral aj deku a vankúš, nezostávalo mi iné, len sa oprieť o studenú stenu oproti veľkých dverí, a zadok si podložiť chodidlami. Nemôžem si teraz dovoliť nachladnúť. Nemám ani potuchy, koľko tu budem trčať, zavretá v tejto diere, ale som odhodlaná vydržať to. Pretože ma čaká niečo, o čom som sama pochybovala, že sa mi to podarí. Zmeniť Raniana a Dylana. A nad tým, ako to uskutočniť, som dumala celú noc. Až kým som nezaspala a neprebrali ma kroky blížiace sa ku mne, alebo skôr k miestnosti, kde som bola uväznená. Kým som sa úplne prebrala, dvere sa otvorili. Najprv som osobu predo mnou nespoznala, no keď sa zohol a podal mi kúsok odkrojeného chlebu a jablko, usmiala som sa. Ani neviem prečo.

„Ďakujem." zobrala som si do rúk jedlo.

„Nesmiem sa s tebou rozprávať. Bratia odišli. Ak by sa dozvedeli, že som tu bol a dal ti niečo pod zub, boli by schopní zabiť ma. Takže až doješ, kostrnku z jablka poriadne schovaj, napríklad do podprsenky." stručne ma informoval Tardis. Mala som naňho toľko otázok, no vyslovila som tú najdôležitejšiu.

„Prečo mi pomáhaš ?"

„Zakázali sluhom v dome, aby ti nosili jedlo. Chcú ťa tu nechať päť dní. Vodu som nepriniesol, nemala by si kam dať pohár, preto aj to jablko. Aby si mala aspoň nejaké tekutiny." neodpovedal jasne, ale stačilo mi to. Prikývla som, a jedlo si položila na kolená. Tardis sa otočil a odišiel.

„Prežil som si to isté, čo ty. Nemal mi kto pomôcť. Preto to robím." povedal potichu, keď zatváral zámku od dverí. Dych sa mi zastavil pri pomyslení na to, že si musel prejsť týraním aj on a odhodlanie zmeniť bratov k lepšiemu ešte narástol. A potom, keď to budú najmenej čakať, sa pomstím.

„Dobrú chuť." popriala som si a pustila sa do jedla. Celé to bolo šibnuté. Môj plán na pomstu, moje odhodlanie, to, že Tardis ohrozuje svoj život tým, že mi pomáha, k tomu pomyslenie, že tu budem zavretá ešte päť dní, bez jedla a vody, nehovorím o tom, čo nastane, ak sa odtiaľto dostanem von. Znásilnia ma ? Alebo podpália zaživa ? Myslím, že toho druhého sú schopní, aspoň Ranian, ten mal predsa veľmi rád hry s ohňom a všetkým žeravým. Prstami som prešla po krúžkoch vypálených cigaretami na krku a sykla. Vytvorili sa mi tam chrasty, a keď som natiahla krk viac doprava, rana sa roztiahla, chrasty popraskali a z rany začala vytekať krv. Bolo to nepríjemné obmedzenie, ale dalo sa s tým existovať. Hlavne, že ma to nebolelo ako na začiatku. Druhýkrát by som to nezniesla. Popáleniny na nohách na tom boli horšie. Stále ma štípali, pretože ich dráždili moje nohavice. Už som to nevydržala a stiahla si ich zo seba, aby mi mohli rany dýchať. Oblečiem sa až vtedy, keď sa mi tam utvoria chrasty, čoby nemalo potrvať dlho, pretože som predsa polovičný upír. Aj keď som sa s tým stále nezmierila, musím uznať, bolo to na niečo dobré. Rýchlo som do seba natlačila jedlo, pretože som sa bála, že by sa mohli každú chvíľu vrátiť bratia, a keby Ranian zistil že mi dal Tardis najesť, nedopadlo by to dobre. Vyčítala by som si do konca života, že za jeho smrť môžem ja. Jablko som obhrýzala najviac, ako sa dalo. Nakoniec mi zostala naozaj malá časť na ukrytie, ktorú som strčila do predného vrecka mojich aj tak špinavých nohavíc. Ani nie o hodinu som počula, ako pred domom zastavilo nejaké auto. A potom druhé. Z prvého vystúpili dve osoby, z druhého len jedna. Na chvíľu som zapochybovala, či sú to Soyerovci, ale akonáhle vstúpili do domu, rozoznala som ich hrubé hlasy, ktoré bolo počuť až sem dole. Len ten posledný, tretí hlas, som nepoznala. Jeho hlas bol chrapľavý, ale príjemný. Bol ako horký med, bolo v ňom niečo zlé, zákerné, ale bol aj pekný a jemný. Nevedela som sa rozhodnúť, či sa mi to páči alebo nie. Zabudla som na zvuk a sústredila sa na slová.

„Povedal som vám, prečo som prišiel." ozval sa tretí. Kto to je ?

„Jasné, jasné, vydrž." počula som, ako Dylan hovorí. Jednou z výhod, že ste boli polovičný upír tiež bola, že sa vám zlepšil sluch. Neznášala som to z celej duše, ale uvedomila som si, že takto som o trochu silnejšia a neskôr sa mi to môže zísť.

„Niečo si vypite. Ja idem po ňu." Ranian. Po koho ide ?

„Ale rýchlo, nemám na vás celý deň." vyhlásil povrchne tretí.

„Pokoj. Ja mám dnes tiež ešte iné plány." zasmial sa Dylan.

„Dajte mi desať minút." vyhlásil Ranian. Snažila som sa pochopiť aspoň niečomu, o čom sa bavili. Zrazu som počula veľmi hlasné kroky. To bude Ranian. Otvorili sa prvé dvere, stále mi to nedochádzalo. Stále som rozmýšľala, kto bude ten dôvod, pre ktorý prišiel ten tretí. Počula som, ako ide Ranian dolu po schodoch. Spomenula som si na to úbohé dievča, ktoré tu dole bolo tiež zamknuté, avšak už dlhšie som nepočula jej náreky. Nechcela som vedieť, prečo. Ja som ale tiež bola úbohé dievča, ktoré je zavreté v tmavej pivnici. Kolená som skrčila k brade, sadla som si na nohavice, a hlavu sklonila dole. Ani som nedýchala. Keď sa otvorili veľké drevené dvere, došlo mi, že osoba, o ktorej hovorili, som bola ja.