Minulosť už klope na dvere (RANIAN)

168 15 4
                                    

Tik-tak, tik-tak, tik-tak...

Čas pre mňa neznamenal nič, no aj tak ma fascinoval. Sledoval som sekundovú ručičku na nástenných hodinách v jedálni a nechal som Tardisa, nech mi robí spoločnosť. Dylan sa vyparil za Lianine a vedel som, že tak skoro sa nevráti. Nemal som chuť viesť nudnú konverzáciu, no napriek tomu som ju začal.

„Čo bude dnes na obed?" sekundová ručička práve prešla ďalšie kolo svojej nekončiacej trate. Keď som ju sledoval, upokojovala ma.

„Jahňacie mäso na zelenine, pane," informoval ma stroho.

„Hmm," sledoval som ďalšie plynúce sekundy na hodinách. Cítil som, ako Tardis zneistel. Mal pocit, že niekde urobil chybu.

„Môžem to zmeniť, pane, na čo by ste mali chuť?" potvrdil moju predtuchu. Nechal som ho chvíľu v napätí, rád som s ním hral takéto hry. Počkal som, kým sekundová ručička načne novú minútu: „Nie, nie, Tardis, navar, čo si si pripravil. Ty si predsa šéf našej kuchyne."

Tardis sa pomrvil na mieste, ale myklo mu kútikmi úst.

„Ďakujem, pane, vážim si vaše slová, veľa pre mňa..."

„To stačí, chápem, radšej mi dones pohár vody," prerušil som jeho vyznanie vďaky. Tardis bol dobrý sluha. Na nič sa nesťažoval, ani nemal na čo. Kým mi priniesol vodu, premýšľal som, že ho vlastne ani poriadne nepoznám. Je pomerne mladý a len zriedka odchádza z nášho domu, iba na nákup a ak ho pošleme niečo vybaviť. Ktovie, či má rodinu, priateľov, ženu? Nič z toho nás nezaujímalo, keď sme ho zamestnali.

„Nech sa páči, pane," položil mi na stôl kryštálový pohár s minerálkou. Pousmial som sa. Vedel, že pod vodou vlastne nemyslím vodu, ale perlivú sódu.

„Ďakujem ti," vyslovil som a myslel to úprimne, nie zo slušnosti.

„Pane?" Tardis si dovolil vyjadriť prekvapenie. A mal pravdu, prečo som mu neďakoval častejšie?

„Vieš, naozaj si cením, čo pre nás robíš, chlapče," pozrel som naňho, „prisadni si," odsunul som mu stoličku.

„Je to moja práca, pane," povedal skromne a prisadol si.

„Áno, to viem, veď ti za to platím. A dosť dobre," zasmial som sa. Tardis na mňa neisto pozrel. Možno ma len takého nepoznal. Milého a bezprostredného.

„Iste," prikývol.

„Vieš, čo je zaujímavé?" spýtal som sa ho a odpil si zo studenej sódy.

„Čo, pane?" skúmal ma očami.

„Že tu s nami nažívaš už,..." premýšľal som, kedy sme ho zamestnali.

„Tridsaťsedem, pane," pomohol mi.

„...tridsaťsedem rokov a stále mi hovoríš pane," dokončil som svoju myšlienku. Tardis sa zalapal po dychu a prekvapene na mňa hľadel.

„Čo tak pozeráš, predsa nemusíme byť takí formálni, už ma to ani nebaví. Nechcem byť ako Daveris, ktorého sa jeho domovníci, sluhovia a všetci, ktorí preňho pracujú, boja. Chcel by som mať so svojimi podriadenými viac uvoľnený vzťah, chápeš, čo myslím, však? Že budeme aj priatelia, že sa s nami občas môžeš porozprávať, ako teraz, napríklad, zabaviť sa s nami, čo ty na to?" dopil som svoju vodu. Tardis chvíľu nemo pozeral, no nakoniec mykol plecami.

„Ak si to želáte, pa..."

„Nevyslovuj to ! Volaj ma Ranian a nemusíš mi vykať, cítim sa potom starý," povedal som bez váhania.

Vykrvácané cityWhere stories live. Discover now