Vykrvácané city

Nový začiatok

„Kedy tam už budeme ?" spýtala som sa rodičov netrpezlivo. Dnes sme sa sťahovali. Nechcela som sa sťahovať, doma som mala aspoň dve kamarátky, a poznala som prostredie, v ktorom som žila. Teraz ? Všetko stratím, kvôli otcovej práci. Pracuje ako právnik, a toto je jeho druhý prípad, kedy sa musíme sťahovať, pretože súdne konanie sa predĺži na veľmi dlhý čas. Možno tak štyri-päť rokov. A my tu potom zostaneme bývať už navždy, samozrejme, ak otca zase neodvolajú na ďalší takýto proces. A určite sa pýtate, prečo som mala len dve kamarátky ? Som veľmi uzavretý človek, a mám rada samotu. Moja mama sa preto vždy trápila, no za posledné dva roky sa mi ju podarilo presvedčiť, že som v pohode a nevadí mi, ak sa so mnou nikto nebaví. Väčšinu času som strávila učením sa na skúšky na vysokú školu, no nakoniec budem aj tak chodiť na úplne inú, než na ktorú som sa chcela dostať. Budem chodiť na univerzitu Blackburn (Burnley) College v Anglicku, v Blackburne. Predtým som chodila na obyčajnú strednú školu v Londýne, lenže som si po strednej dala rok oddych, aby som sa mohla učiť na skúšky na výšku, na ktorú nakoniec nejdem. Keď som sa to dozvedela, bola som naštvaná, ale len chvíľku. Blackburn College ma prijala iba preto, že som mala celú strednú takmer samé dobré známky a vyznamenania. Možno preto ma aj brávali na škole za čudáčku, čo nechodí na alkoholické párty. Nepotrebovala som sa kamarátiť s niekým, koho skutočnú tvár ani nepoznám. Ľudia na strednej v Londýne boli falošní, a hrali sa na niečo, čo nikdy nebudú. Dievčatá sa maľovali ako kraslice, lakovali si nechty a každú chvíľu vyťahovali malé kruhové zrkadielka, aby sa pozreli, či im vietor nerozfúkal vlasy, i keď okná v triede boli pozatvárané a žiadny vietor nefúkal. Vždy som sa na nich potajme smiala. A možno preto, že vyzerali ako Barbie ich chlapci zbožňovali. Zato mňa, blondínku s krátkymi hustými vlasmi po plecia, niekde s akoby natočenými vrtuľkami, si nikto ani nevšimol, jedine vtedy, ak mali príležitosť predbehnúť ma v rade na obed. Ani ja som si ich nevšímala, a bolo mi jedno, že sa so mnou nebavia. Nepotrebovala som, aby ma obdivovali iba preto, že som sa včera na párty opila do bezvedomia. Chcela som naozajstnú kamarátku, ktorá by ma mala rada preto, že sa dobre učím, a brala by ma takú aká som. Zatiaľ som takú nenašla, ale neprekáža mi to. Raz sa mi to určite podarí. Tie dve, čo som spomínala sa so mnou kamarátili, lebo som im zadarmo spravila pár úloh, a niekedy som ich doučovala z anglických dejín. Mame prekážalo, že ma využívajú, ale aspoň som sa doma nenudila. Mame bolo ľúto, že nikoho blízkeho nemám, ani len súrodenca. Popravde, niekedy mi taká osoba chýbala. Tiež som chcela mať človeka, ktorý ma rozveselí, keď som smutná, ktorý so mnou pôjde von, pretože sa so mnou chce poradiť, alebo kamarátku, ktorá so mnou pôjde v stredu nakupovať nové oblečenie. Mám devätnásť, a ako tak nad tým premýšľam, vo svojom živote som mala iba dvoch naozajstných priateľov. Prvého som si našla v škôlke, už neviem ako sa volal, ale dodnes si pamätám, že mal takú istú povahu ako ja. Boli sme ako dvojičky, pokiaľ sme sa museli prvý raz odsťahovať. Potom som si našla kamarátku v tretej triede, ktorá so mnou vydržala po piaty ročník základnej školy. Ona totiž odišla na inú školu, aj keď v tom istom meste, v ktorom som chodila na školu aj ja, no akosi sme sa prestali stretávať a priateľstvo sa rozpadlo po pár týždňoch. Odvtedy som si nikoho veľmi k sebe nepripúšťala. A zistila som, že mi je takto oveľa lepšie. Do Blackburnu je to z Londýnu takmer tristo kilometrov. Otec mi pred chvíľou oznámil, že už len nejakých šesťdesiat kilometrov, a sme v cieli. Bola som zvedavá na môj nový domov, novú školu, nové mesto, proste nové všetko. Hádam len, že tu nebudú takí namyslení ľudia, akí sú v Londýne.

Pozerala som sa na krajinu ubiehajúcu za oknom auta, a zbadala obrovskú drevenú tabuľu s nápisom Blackburn. Najprv sme prechádzali ulicami, kde ste nenašli nič iné, len rodinný dom natlačený na ďalšom. Potom sme sa dostali do centra mesta, kde bolo najviac obchodných centier, reštaurácií, rýchleho občerstvenia v celom Blackburne, a zahliadla som tam aj park. Na prvý dojem celkom pekné, a bolo tu viac pokoja ako vo veľkomeste, v Londýne. Kým sme prechádzali mestom a ďalšími ulicami, uvidela som tu ešte veľa rozličných supermarketov, knižníc, hotelov, škôl a dokonca jednu farmu. Toto mesto na mňa vplývalo dobre. Bolo to tu útulné. Žiadne veľké premávky, zápchy, smog, žiadni zvedaví turisti. Úžasné. Po ďalších pár minútach sme odbočili na Brookhouse Ln, kde som konečne uvidela náš nový dom. Zastavili sme pred dvojposchodovou tehlovou budovou, ktorá mala pred vchodovými dverami dva schodíky a na poschodí boli iba dve okná, čo signalizovalo, že za jedným z tých okien je moja izba. Otvorila som dvere auta, aby som sa mohla na tú krásu pozrieť poriadne. Postavila som sa na asi tri metre dlhú príjazdovú cestu, ktorá viedla do garáže a pri vchodové dvere, a obdivovala svoj nový domov. Tento dom ma presvedčil, že neľutujem, že sme sa sem presťahovali, a vôbec nič mi z môjho starého života nechýba.