Vykrvácané city

Sľub (DYLAN)

„Neviem, čo si mám o tom myslieť. Davína je Potomok ?" Nie, to nejde." krútil hlavou Daveris a odkedy som prišiel a oznámil mu nové zistenia, nepozrel na mňa. Hlavu mal sklonenú, ruky prekrížené na hrudi a stále opakoval, že to nie je možné.

„Áno, dobre si počul. Tiež ma to prekvapilo, ale Denis ju videl. Videl, ako zabíja a ničí každého, na koho...dostala chuť." posledné slová sa mi zasekli v hrdle. Na podobné veci som bol zvyknutý, ibaže tentoraz to bolo akési iné. Akosi som cítil, že to nie je dobré. Možno to bol strach.

„Musíme ju dostať skôr, ako sa stane niečo, čo sa nebude dať zvrátiť." premýšľal.

„Ale ako ? Je pre nás obrovská hrozba."

„Vravel si, že zanecháva odkazy. Príde sama. Len musíme byť pripravení." končene zdvihol hlavu zo zeme a pozrel na mňa. Jeho oči sa leskli a pohľad mal nečitateľný. Niečo v jeho postoji sa mi zdalo iné. Možno to, ako stál, mal som pocit, že je slabý a zraniteľný. Nikdy som ho takéhoto nevidel. Bol nesvoj, stále sa hral s mohutným prsteňom na ľavej ruke. A bezprestania premýšľal. Jeho myšlienky sa takmer dali nahmatať vo vzduchu v obývačke, v ktorej sme stáli.

„Pomôžem vám." zjavila sa v dverách Lianine. Okamžite sme s Daverisom pokrútili hlavami na znak nesúhlasu.

„V žiadnom prípade." zamietol som. Ja som sa bál, nieto ešte vystaviť Lianine takej beštii. Nie, že by bola slabá, ibaže Davína nevie, čo robí a v tom je jej sila.

„Na to zabudni, sestrička." pridal sa znova Daveris. Bol som rád, že má rovnaký názor a Lianine nepodporil. Vedel som, že keby jej dal aj malý náznak, že o tom na sekundu premýšľal, presvedčila by ho. No na moje prekvapenie viac nič nepovedala. Nesnažila sa nás prehovárať, že sa nebojí a že je dostatočne silná a rýchla na takého súpera, akým bola Davína. Znepokojilo ma jej zmierenie sa s tým, že sme ju odmietli, no bol som rád.

„A čo chcete robiť ?" spýtala sa napokon. Pozrel som na Daverisa, pretože ak sme boli v miestnosti my dvaja, prvý mal slovo vždy on. Pretože bol náš chovanec, pretože sme boli v jeho rode. Pretože bol starší o dvesto rokov.

„Počkáme si na ňu. Presne tak, ako to chcela. Príde sama, keď uzná za vhodné. Ranian bude návnada." zakončil tvrdo.

„Ale..." chcel som namietať, že na tom sme sa nedohodli, no zastavil ma jedným varovným pohybom ruky, tak som mlčal.

„Mhmm, a to sa len tak necháte zabiť ?" Lianine nadvihla obočie a oprela sa o veľkú drevenú zárubňu. Bola neskutočne krásna, vlasy sa jej vlnili až po pás a nohy jej v bledomodrých lodičkách vzrušujúco vynikali. Najradšej by som sa na ňu vrhol alebo sa jej aspoň dotkol, no zakázali sme si nežné prejavy pred jej bratom. Prevrátil som očami a zosunul sa na čalúnenú pohovku.

„Nie, Lianine, nenecháme sa zabiť. Dostaneme ju. Budeme pripravení." uistil ju Daveris.

„Si si istý, že to vyjde ? Veď nemáme žiadny plán, nevieme, čo ju oslabí. Nestačí len vedieť, že príde. Nevieme ani, kedy príde. Sme v poriadnej kaši, nemáme žiadnu šancu. Ona je Potomok ! Čo to nechápeš ?! Ranian má byť návnada ? Takže sa budeme prizerať, ako najprv zabije jeho a potom aspoň budeme vedieť, čo nás čaká ?! To je choré, nemôžme len tak nečinne sedieť a čakať !" rozčúlil som sa. Daveris ostával pokojný, no ruky mal zovreté v päste.

„Keby si ma nechal dohovoriť, dozvedel by si sa, že máme niečo, čo ju určite zastaví. Alebo aspoň oslabí natoľko, aby sme ju zavreli a nechali pomaly hniť." pri tých slovách zaťal zuby. Bol nepokojný. Vedel som to, videl som to, no nemohol som mu povedať žiadne slová, ktoré by mu pomohli v jeho obavách. Za prvé, neexistovali, lebo sám som nevedel, čo so sebou a za druhé, nemohol som mu ich povedať, pretože tým by som ho urazil. Nepriamo by som mu naznačil, že je slabý. Za to by ma mohol aj zabiť, ako poznám jeho povahu. Mohol sa báť ? Davína bola silná, to áno, lenže Daveris už prežil potýčku s Potomkom a vedel, o čo ide. Ja nie. Možno preto sa tak bál. Vedel, čo ho čaká. Zreničky sa mi rozšírili od zhrozenia a zhlboka som sa nadýchol.

„Prídem s Ranianom a dohodneme sa čo ďalej ?" spýtal som sa pretože som cítil, že mi neprezradí, aké eso má v rukáve. Iba prikývol. Pozrel na Lianine a naznačil jej, nech odíde. Vedel však veľmi dobre, že to, čo sa chystá počuť bude počuť tak či tak.

„Dylan," oslovil ma a prehrabol sa v jeho hustých čiernych vlasoch, sánka mu poskakovala od nervov a telo mal v šedom obleku napnuté, „za každú cenu ju musíme zbaviť utrpenia. Aj keby nás malo stáť to naše." a odišiel.

„Sľubujem." vyslovil som už v prázdnej miestnosti. Chvíľu som ešte sedel na pohovke, no keď som sa zberal na odchod, Lianine ku mne podišla a objala ma.

„Nepáči sa mi, čo zamýšľa môj brat. Nemôžete to jednoducho nechať tak ? Nemyslím si, že je až taká nebezpečná, sú to iba vyhrážky."

„Zatiaľ. Po tom všetkom, čo sme jej vykonali si nemyslím, že sa nebude chcieť pomstiť." priznal som. Dokonca som to chápal. Ak by som bol na Davíninom mieste, konal by som úplne rovnako. Najprv by som zariadil, nech sa o mne môj cieľ dozvie, neskôr ich držal v strachu a nakoniec zaútočil. Lenže ak ste na strane obete, neužívate si to tak. Nikdy by som si nemyslel, že budem mať strach zo smrti. Ani nemám, iba sa mi nepáči, že by som mal zomrieť teraz, keď mám konečne po svojom boku Lianine.

„Musím ísť." vytrhol ma jej hlas zo zamyslenia. Pobozkal som ju na čelo a ani mi nenapadlo sa spýtať, kam teraz ide. Odišla rýchlo, akoby sa ponáhľala za niekým iným. Veril som jej.