Vykrvácané city

Mám ju (DYLAN)

Lianine sa na mňa očarujúco usmiala. Sedela za malým okrúhlym stolom, ktorý bol pokrytý bielym obrusom dlhým až po zem, čo ma dosť rozčuľovalo, pretože som sa nemohol pozerať na jej očarujúce dlhé nohy. Smiala sa, pretože som jej rozprával nevkusné lichôtky. Aj keď sa snažila nedať najavo, že ju to vzrušuje, opak bol pravdou. Vedel som, že ku mne niečo cíti rovnako, ako to vedela ona. Jediné, z čoho mám strach je, ako zareaguje Daveris. Je totiž veľmi zásadový, čo sa týka nápadníkov jeho sestričky. Ak ma odmietne, pošlem ho kade ľahšie a s Lianine ujdeme. Aspoň tak som si to predstavoval ja.

„Nie, som si istá, že s tým nebude mať problém... Vieš, nedovolím mu rozkazovať mi." pravou rukou si prehodila prameň svetlomodrých vlasov na chrbát.

„To dúfam. Nie, že by som sa ho bál alebo tak, ale... skôr sa bojím, že ťa prehovorí, aby si ma nechala." priznal som sa jej. Prehrabol som sa vo vlasoch a usrkol si dúšok vína.

„Ale prosím ťa," prevrátila očami, „nie som až taká mrcha." chytila ma za ruku.

„Tak toto mi musíš dokázať inak, ako slovne." dal som jej návrh. Nezaskočilo ju to. Tá ženská bolo pripravená na všetko ! Nadvihla obočie a pustila mi ruku. Potom sa poobzerala okolo seba. Ak to teraz povie, asi vyskočím z kože.

„Čo tak hneď ?" vyslovila moje želanie. Uchechtol som sa.

„To myslíš vážne ? Veď sme ešte len na druhej spoločnej večeri."

„Práve preto, je to nuda. Potrebujem niečo vzrušujúce." zvodne sa na mňa pozrela. Nemohol som odmietnuť.

„Ale nenápadne..." prevrátil som očami. Postavila sa, upravila si puzdrové biele šaty.
„Jasné, čakám ťa." a odišla. Naschvál pri chôdzi krútila zadkom viac, ako to zvyčajne robieva. Také veci si všímam. Keď zašla za roh, kde boli záchody, hodil som na stôl nejaké peniaze a odišiel za ňou. Čakala ma na ženských záchodoch. Bola otočená chrbtom ku mne a upravovala si svoju bezchybnú tvár. Prezrel som si ju, naposledy oblečenú, a dvoma krokmi som k nej podišiel. Začal som ju bozkávať na krku, ruky som jej položil na chrbát. Prehla sa, takže som videl jej tvár v zrkadle. Preboha... Jej ruky mi vošli pod košeľu, jej horúce pery si našli cestu do mojich, a vtedy som stratil všetky zábrany.

„Počkaj,..." prestal som a rýchlo som podoprel odpadkový kôš na kľučku tak, aby sa dvere nedali otvoriť. Ešte som sa ani neotočil a už bola pri mne. Nadvihol som ju a položil vedľa umývadla. Rozkročila sa, aby si ma mohla pritiahnuť ešte bližšie k sebe.

„Dylan,..." vzdychla a potom mi roztrhla košeľu. Počul som, ako si z nôh zhodila lodičky. Vtom som chytil jej pravú nohu a nadvihol ju, aby sme boli pri sebe čo najbližšie. Bozky sa nám nemíňali, ale dych dochádzal. Bolo to o to vzrušujúce, pretože mala na sebe šaty. Lianine som položil na dlážku. Jej nechty sa mi zarývali hlboko do chrbta, no kým stihla vyjsť krv, rany zaschli. Vnikal som do nej, čím dlhšie, tým rýchlejšie. Znova sa prehla. Vykríkla, potom zhlboka dýchala. Zaťal som zuby, aby som vydržal ten nával eufórie a rozkoše. Pozrel som sa na ňu, ako podo mnou leží a po čele má rozsypané kvapky potu. Šaty mala vyhrnuté až nad pásom, takže výhľad bol dokonalý. Keď vykríkla, rýchlo som ju pobozkal, aby som ju utlmil. Aj keď asi už všetci pochopili, čo sa tu odohráva. Pri našich spletených vzdychoch nás nemohli prepočuť. A čo, nech mi len závidia. A jej majú tiež čo závidieť. Ľahol som si vedľa a počúval, ako dýcha.

„To bolo..." vzdych, „to som ešte nezažila."

Pohľady, ktoré na nás padali pri odchode sme si nevšímali. Ruka v ruke sme odišli. Nastúpila do auta a potom som ju odviezol domov.

„Ľúbim ťa." povedala a letmo ma pobozkala, pretože vedela, že ak by bol ten bozk dlhší, skončili by sme na zadných sedačkách. Vedel som, že už je moja, že som ju konečne dostal. Po tých dlhých pokusoch, kedy ma odmietala a označovala za neúnavného sexuálneho otroka, ju mám len pre seba. Bol som šťastný. A po dlhých rokoch som mohol zase vysloviť slová, ktoré som už dlho nepovedal.