Vykrvácané city

Som netvor ?!

Dopadla som na tvrdú podlahu tak nečakane, ako som aj zistila, že som polovičný upír. Že ak zomriem, stane sa zo mňa krvilačná beštia, ktorá sa nevie nabažiť ľudskej krvi. To nesmiem dopustiť. Ale aj tak raz zomriem, a je jedno o koľko rokov, nezabránim tomu, aby som sa ňou stala. Ako mi to mohol urobiť ? Prečo ma radšej nezbil alebo nezabil ? Prečo si musel vybrať takúto cestu ? Pozviechala som sa z tmavého červeného koberca, ktorý zahaľoval celú podlahu vo veľkej izbe. Ranian sedel na pohovke v rohu izby a pobavene sledoval môj zmetený výraz v tvári. Potešilo ho, ako ma dobehol, on bol stále o dva kroky predo mnou, a ja sprostá som si myslela, že tam na chodbe sa moje trápenie končí. Naopak, to sa ešte zhoršilo. To, že neznášam upírov, s tým sa dá nejako vyrovnať. Ale fakt, že sa ňou raz stanem, to bolo niečo celkom iné. Nemohla som sa tomu vyhnúť, nedokážem predtým ujsť. Som v tomto svete uväznená už naveky. Nikdy nebude môj život, ako predtým.

„Môžeš byť tomu len rada, aspoň vieš, že nikdy nezomrieš. V podstate, dlhuješ mi poďakovanie." šibalsky sa na mňa usmial Ranian a nadvihol obočie čakajúc, že sa mu poďakujem. On si vážne myslí, že mi takto spravil službu ? Ešte viac ma vytočil ten jeho dokonale biely úškrn, akoby bol hrdý na svoje činy, ktoré mi zničili život. Ale presne to oni chceli. Chceli ma zničiť, aby som trpela a prosila o milosť. Lenže to sa nestane. Jeho slová ma prebrali z premýšľania nad svojou zúfalou situáciou. Poobzerala som sa okolo, aby som zistila, kde sa to vlastne nachádzam. Stála som uprostred veľkej izby s bielymi stenami, ktoré spôsobovali obrovský kontrast s tmavým nábytkom, samozrejme, ten bol v staromódnom štýle. Vysoká dvoj lôžková posteľ s bordovými saténovými obliečkami mala na sebe naukladaných vyše pätnásť ozdobných vankúšov, ktoré sa pred spaním mali schovávať do drevenej truhlice postavenej pred posteľou. Z každého rohu postele sa tiahol hrubý drevený stĺp a na jeho konci vytváral spolu s ostatnými akúsi striešku. Okolo stĺpov bola omotaná saténová látka, takej istej farby, akej boli obliečky. Posteľ vyzerala nadmieru pohodlne, nikdy som nemala také nutkanie zabaliť sa do prikrývok a spať, koľko sa mi zažiada. Nebola som totiž náročná na spánok, dokonca som nerada spávala. Spánok beriem ako zbytočnú činnosť človeka, pretože vtedy iba premárnite čas, o ktorom ani neviete, pretože nič okolo seba nevnímate, a ktorý sa v spánku zdá ako pár minút, no pritom sú to celé hodiny. Viem, že spánok je životne dôležitá potreba človeka, ale ak si odmyslíme tú potrebu, je celkom zbytočný. No teraz sa mi zdal spánok ako najviac dôležitá vec na svete. Pre človeka, samozrejme. Nevedela som s istotou, či aj upíri spávajú. Asi nie, ak sú mŕtvi. Nočné stolíky stáli na tenkých drevených nohách, až som sa bála, že ich neudržia a spadnú spolu s mohutnými lampami, ktoré na nich stáli. Vľavo boli dve dvere. Tie preskúmam, keď odíde ten netvor. Ak odíde. Ak nie, budem sa báť čo i len pospať si, nikdy neviem, kedy ho pochytí chuť zabiť ma, alebo chuť zaškrtiť ma v spánku. Striasla som zo seba predstavu o vlastnej smrti-nesmrti, pretože ak by ma aj zabil v spánku, alebo hocikedy inokedy, nezabil by ma, iba by dokončil moju druhú polovicu premeny. A ja sa upírkou stať nechcem. Nikdy. Pozrela som smerom, kde sedel Ranian a všimla si okno, ktoré bolo zakryté ťažkopádnymi závesmi siahajúcimi až na zem, kde boli trochu skrčené. Boli tmavohnedé, žiadne svetlo cez ne neprechádzalo. Vedľa v rohu stála pohovka, na ktorej teraz sedel ten krvilačný netvor a na stene veľa dvier, ktoré viedli naspäť na chodbu, sa rozprestieral prekrásny vyrezávaný krb. Oheň v ňom potichu praskal a upokojoval moje nervy. Nad ním bolo na stene pripevnené obrovské vyleštené zrkadlo, orámované hrubým dreveným rámom. Myslím, že zrkadlo, ktoré stálo v ľavom rohu izby, kde sa nachádzali aj tie dve dvere, bolo oproti tomuto maličké a nevýrazné. Táto izba na mňa pôsobila prekvapivo upokojujúco. Po prezeraní izby som ostala stáť na mieste a čakala, čo nastane. Zdalo sa, že Ranian sa k ničomu nemieni odhodlať, tak som sa obrátila a kráčala k dverám za mnou. Spozornel, keď som prechádzala okolo dverí vedúcich von z izby, no akonáhle som okolo nich bez povšimnutia prešla, opäť sa spokojne zvalil na koženú pohovku. Neprešla som okolo nich bez povšimnutia, ale vedela som, že ak sa o niečo pokúsim, iba ho to rozčúli a prizabije ma. A to som nechcela. Otvorila som prvé dvere, tie, ktoré sa nachádzali bližšie k zrkadlu v ľavom rohu. Ocitla som sa v šatníku, ktorý bol zaplnený najrôznejšími šatami, tričkami, džínsami a všetkého, čo som potrebovala na nosenie. Zapôsobilo na mňa, že všetko bolo vzorne poukladané podľa farby a druhu oblečenia. Šaty boli zavesené a zoradené podľa dĺžky a farby šiat. Všetky šaty boli spoločenské, no našli sa medzi nimi aj letné šaty, či šaty na obyčajné nosenie, napríklad do školy, do mesta, alebo na pláž. Tričká, nohavice, blúzky, sukne, kraťasy, mikiny, dokonca aj tepláky, boli zase poukladané na poličkách oproti zaveseným šatám. Taktiež boli zoradené podľa farby. Oproti dverám stál skrášľovací stolík aj so stoličkou. Boli na ňom naukladané voňavky, špirály, ceruzky na oči, rúže, korektory, tiene na oči, krémy, laky na vlasy aj na nechty. A to všetko bolo v najrôznejších farbách. Otvorila som dlhú zásuvku pod stolíkom. Do očí mi padol obrovský strieborný náhrdelník s čiernymi kameňmi. Bol taký mohutný, že keď som ho chytila do rúk, jeho ľahkosť ma prekvapila. Zdanie klame. Boli k nemu aj náušnice a náramok. Nič iné v zásuvke nebolo. Žiadne drahé šperky, iba tento jeden. Bol prekrásny. Prirovnala som si ho ku krku a do reality ma vtiahla fialovo-zelená modrina na krku s dvomi malými bodkami. To mi pripomenulo, ako ma Ranian pohrýzol a potom mi dal jeho krv. V ústach som zacítila žlč, bolo mi na vracanie. Čo to so mnou je ? Skúšam si tu predražené náhrdelníky a tam vonku sedí upír, ktorý ma môže hocikedy prísť zabiť. Napríklad aj teraz. Zabuchla som zásuvku a hľadela na svoj odraz v zrkadle nad stolíkom. Nevidela som len svoj odraz, o dvere sa opieral Ranian. Prudko som sa otočila a rukami chytila okraj stola za sebou. Dych sa mi zastavil, srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Bála som sa, že sa bude hnevať, pretože som si skúšala to, čo mi nepatrí. V duchu som sa prefackala za to, že som bola taká slepá a chytila sa niečoho tak cenného. Museli mať kopu peňazí, keď sa im kdekoľvek, v zásuvkách, kam sa mohol každý ľahko dostať, povaľovali také drahé šperky. Odhadujem, že tá súprava mohla stáť aj vyše niekoľkých desiatich tisícok.