Vykrvácané city

V tichosti

Osem dní ubehlo od Daverisovho večierku. Osem dní sa vyhýbam Ranianovi. Najprv som sa s ním nechcela stretnúť, pretože ma ťažilo to, čo som spravila, aj keď by mi to malo byť úplne jedno, no akonáhle som sa dozvedela o Ranianovej minulosti, nechcela som ho stretnúť z jedného jediného dôvodu. Vedela som, že by som ho ľutovala a on by si to všimol. Akosi som zmenila pohľad na jeho osobnosť. Už viem, prečo je zakaždým taký odmeraný a prečo ubližuje. Pretože jemu bolo ublížené. A stretnutie s ním by mohlo spôsobiť katastrofu. Síce sme sa stretli na chodbe, ale ani sme sa na seba poriadne nepozreli. Zvláštne, že aj keď ho nemám rada, ľutujem, že som sa vyspala s Daverisom. A ľutujem to len kvôli jednému. Kvôli Ranianovi. Ale nemôžem si byť istá, či toto nie je to, čo chcel. Aby som cítila vinu a pritom ani nie som vinná. Takto sa mu bude ľahšie so mnou manipulovať. Ak budem mať výčitky za to, čo som spravila. Ale on bol predsa ten, čo sa zaprisahal, že ma dostane a vo všetkom bude prvý. A to bol dôvod, prečo som to vôbec spravila. Prečo som sa vyspala práve s Daverisom. Vedela som, že ho nemôže vystáť, pretože je silnejší a vždy vyhrá. A to, že vyhral aj tentoraz, Raniana ničí a štve. Nech si nemyslí, že ma môže mať, ak si to zaumieni.

V izbe som sa už nudila a Dylan mi dovolil pozerať v obývačke telku. Väčšinou tam trávil čas Ranian, ale keďže teraz bol celé dni zavretý v izbe, mohla som sa tam pohybovať. Sadla som si na obrovský a pohodlný gauč a prepínala som programami. Zaujal ma film nakrútený podľa skutočnej udalosti. Prišlo mi smiešne, že ja som zavretá v dome s upírmi a ľudia nazvú katastrofou, ak im ujde syn z domu za drogami a alkoholom. To sa dá vyriešiť ľahšie, ako môj problém ! Trochu ma to nahnevalo a uvedomila som si, že sa na život pozerám úplne inak. Nie ako obyčajný človek, ale ako poloupír. Zanecháva to na mne stopu. Prvý raz som si to naozaj všimla a pripustila. To, že nejaký chlapec si chcel užívať život a preto sa opíjal a drogoval, to by som ako problém dnes nenazvala, ale ešte pred mesiacom by som to považovala za jeden zo závažných problémov mladých ľudí. Teraz to bolo nepodstatné. Možno preto, že som chápala, že chlapec môže mať nejaké tajomstvo, o ktorom nikto nevie a pomocou alkoholu a drog naň chce zabudnúť. Chápala som ho. I ja by som chcela aspoň na okamih zabudnúť. Pohľad mi zablúdil na skrinku, kde mali bratia Soyerovci uložený alkohol. Obzrela som sa, či niekto nie je v izbe, ale zdalo sa, že som sama. Veď predsa, kto by tu aj bol, Dylan išiel za Lianine a Ranian bol zavretý v izbe. Zobrala som si pohár, ktorý bol v skrinke vedľa a naliala si ružové víno. Ochutnala som. Bolo naozaj dobré. Trpké a sladké zároveň. Rýchlo som dopila a naliala si ďalší pohár. A tak to šlo, až kým som nevypila takmer trištvrte fľašky. Už som ani nevnímala film, oťaželi mi viečka a oči sa mi začali zavierať. Cítila som, že potrebujem spánok a necítila som sa natoľko silná, aby som šla naspäť do izby. Po schodoch. Ach, tie dlhé schody... To bola moja posledná myšlienka.

Zobudil ma nepríjemný pocit, akoby varovanie pred nebezpečenstvom. Pomaly som otvorila oči. A až za pár sekúnd mi došlo, kde sa nachádzam a prečo ma mierne bolí hlava. Cítila som, že alkohol zo mňa celkom ešte nevyprchal. Pozrela som na obrazovku, ešte stále v nej hral ten film, pri ktorom som zaspala. Mohla som spať maximálne tak hodinu. Začula som zvuk, akoby niekto búchal o seba sklenené fľaše. Pozrela som sa smerom, odkiaľ som počula zvuk prichádzať a zarazila som sa. Ranian stál pri skrinke s alkoholom a v rukách držal už tri plné fľaše vodky. Zjavne sa mu v izbe minuli zásoby. Premkol ma pocit ťažoby. Nevedela som, či sa mu mám prihovoriť. A tak som iba potichu sedela a ani sa nepohla. Akonáhle sa otočil, stretli sa nám pohľady. V jeho temných očiach bolo niečo, čoho som sa nebála ja, ale on. Mal strach. Ale prečo ? Ja som bola tá, čo by sa mala obávať. V jeho pohľade som sa odrazu nevyznala. Nie, že by som predtým niečo vedela vyčítať z jeho pohľadu, ale vždy som vedela, kedy je tam hnev a aký je veľký. Dnes tam nebol. Jeho oči boli prázdne. Spomenula som si, čo mi povedal Dylan a ostalo mi ho ľúto. Len sme tam stáli a pozerali sa na seba. Bolo to divné, akoby čakal, kým niečo poviem. Nevedela som ako zareagovať, nepoznala som tie správne slová na túto situáciu. Na túto situáciu neexistovali správne slová !

„Ranian." zašepkala som. Vtedy odvrátil pohľad a dal sa na odchod. Nemo som sa pozerala a po pár sekundách som sa rozbehla za ním. Tesne pred schodmi som ho dostihla a postavila sa mu do cesty.

„Ja...neviem. Prepáč." vykoktala som.

„Za čo sa ospravedlňuješ ?" nezmeneným chladným hlasom sa spýtal.

„Vlastne máš pravdu. Nemám sa za čo ospravedlňovať." zdvihla som hlavu a prebodla ho pohľadom.

„Vieš, ak by si to prepáč nepovedala, myslel by som si, že to, čo si spravila, ťa netrápi a nemáš výčitky." povedal bez akéhokoľvek náznaku zmeny hlasu. Bol ľadový, ale iný, na aký som bola zvyknutá. Viac hlbší, zmyselný. Zrazu mal ten mrazivý tón hlasu v sebe ukrytý zmysel. Len som nevedela, aký. Ranian ma obišiel a pokračoval v ceste po schodoch.

„Neľutujem to !" zakričala som po ňom, no obaja sme vedeli, že mal pravdu. Opäť. Sadla som si na schody a pozerala na vchodové dvere oproti. Premýšľala som, čo by sa stalo, ak by som teraz odišla. Len tak. A nikto by si to nevšimol. Mám šancu ujsť a žiť svoj starý život, akurát bez rodičov. Ranian ich zabil. A Dylan tiež. Teraz s nimi žijem a dokonca mi je jedného z nich ľúto a druhého mám ako-tak rada. Neviem si predstaviť, že by som žila medzi ľuďmi. Slobodná a bez rozkazov a strachu. Už som si zvykla. Avšak niečo ma donútilo vstať a skúsiť to. Myslela som, že dvere budú zamknuté a to ma zastaví, pretože som nemala silu na prekonávanie prekážok. Ale mýlila som sa. Dvere sa pod otočením kľučky jednoducho otvorili a ja som mohla vyjsť von. Myslí, že celý ten čas bolo otvorené. Do očí mi zasvietilo slnko. Nezaváhala som ani chvíľu, obula si tenisky, ktoré som našla na chodbe a vyšla pred dom. Zhlboka som sa nadýchla a nechala sa viesť vlastnými krokmi. Bol to oslobodzujúci pocit byť vonku sama a napriek tomu, že som cítila strach a ohrozenie, kráčala som ďalej. Až kým som neprišla na koniec ulice a neuvedomila si, že som na hlavnej ceste. Pozrela som sa na obe strany a spomenula si, že mesto je naľavo. Vedela som to podľa toho, že raz ma Ranian viezol do školy a odbočil vľavo. A moja škola bola v meste. Obzrela som sa k domu a vydala sa na cestu. Netušila som, či som spravila dobre alebo nie, ale takto mi to vyhovovalo. Nevedieť.