Vykrvácané city

Predstavenie

Lianine sa neukázala nasledujúce dva dni. Myslela som, že po našom rozhovore bude ku mne viac otvorená, ale práve naopak. To, že som sa dozvedela pravdu ju prinútilo stiahnuť sa. Možno sa bála, že sa môžem dozvedieť ešte viac, i keď som mala pocit, že toho viem až príliš. A to bol problém.

„Ak zajtra neprídeš, budem nútená vyjsť von," šomrala som si popod nos a zízala do takmer prázdnej chladničky. Nemôže ma tu nechať vyhladovať. Alebo je to nejaká hra? Ani Mikolas neprišiel. Možno mu zakázala.

„Lianine, skúšaš moju trpezlivosť!" rozčuľovala som sa sama pre seba. Keby som jej mohla aspoň zavolať. Čo ak sa niečo stalo? Čo ak odhalili, že ma Lianine ukrýva? Boli by schopní ublížiť jej?

„Nie, Davína, to by Dylan nedovolil," presviedčala som sa, no moje obavy to nezmenšilo. Predsa len, Soyerovci boli schopní všetkého, bez zábran. Ibaže, Daveris by ich určite zastavil, ak by chceli Lianine ublížiť. Alebo by sa k nim pridal?

Musela som sa párkrát zhlboka nadýchnuť, aby som si rozumne utriedila myšlienky a vedela racionálne uvažovať. Nebolo to jednoduché, keďže možné bolo všeličo, mohlo sa toho toľko udiať a ja som bola ďaleko od predstavy. Prechádzala som od okna k oknu a kontrolovala, či nespozorujem Lianinine auto, alebo Mikolasove, alebo akýkoľvek iný náznak, že ma našiel jeden z bratov. Prechádzala som sa takto po byte aj dve hodiny, kým som nevyhladla. V chladničke som mala iba nejaké ovocie a syrovú nátierku, ktorú som si nemala na čo natrieť, iba na croissant poliaty čokoládou. Tak som si spravila ovocný šalát a zajedala ho tým uschnutým sladkým pečivom. Bolo to lepšie ako nič, ale trápila myšlienka, čo spravím, ak mi do zajtra Lianine neprinesie nové zásoby jedla. Teraz, keď som už poznala pravdu, nevedela som sa dočkať, kedy príde a porozpráva mi niečo nové, čo by mi pomohlo vyriešiť moju situáciu, i keď som vedela, že sama sa z toho nedostanem. Dojedla som a riad nechala na stole, pretože som bola priveľmi otrávená a posledné, na čo som mala náladu, bolo upratovanie. Tak som rýchlo osprchovala, prezliekla sa do čistých vecí a zaliezla do postele. Síce bolo len pol siedmej večer, zaspala som za pár minút.

Opäť som bola u nás doma. Práve sme sa sem presťahovali. Štvrť vyzerala byť pokojná, no nebola. Lenže to som ešte netušila. Vybaľovala som si v izbe veci a presviedčala sa, že si zvyknem na nový život, školu, spolužiakov. Pozerala som sa z okna a videla som postavu v čiernej mikine s kapucňou prehodenou cez hlavu. Pozerala sa inam, ale cítila som, že ma vidí. Utekala som do kuchyne a pomáhala som mame poukladať riad do liniek, aby som zabudla na nepríjemný zážitok. Vonku sa stmievalo, počula som našich, ako sa rozprávajú, že sa im tu páči. Viečka mi oťaželi a zaspala som. Prebrala som sa na buchot a ťažké rýchle kroky na prízemí. Šla som sa pozrieť, čo sa deje. Nemala som to robiť, mala som počúvať môj hlas v hlave, ktorý kričal, aby som tam nechodila, veď aj tak viem, čo tam nájdem. Vedela som. Tento sen sa mi sníval už mnohokrát, odkedy sa to stalo. Mama a otec ležiaci na dlážke, dvaja cudzí muži, ktorí prehľadávali obývačku, keď vtom ma jeden zbadal. Bežala som do kúpeľne, nedostal ma. Malá nádej. Dostal sa dnu, niečo sa rozbilo, bránila som sa. Márne. Ťahal ma do auta a hodil na zadné sedadlá. Tuším som si udrela hlavu. Bežala som ako som vládala, bežala som o život. Zrazu som narazila do niečoho tvrdého ako skala a spadla som. Bol to on. Nahnevane ma prepaľoval pohľadom, no šiel z neho pokoj a istota. To ma vydesilo ešte viac. Začala som kričať, pretože som ucítila tupú bolesť na krku. Opäť sa otvárali dvere a mňa hodili do auta. Potom sa znova otvárali dvere. Do ich domu. Do ich pivnice. Bolesť, údery, urážky, strach a beznádej. Výsmech. Počula som kroky, ktoré sa ku mne blížili po schodoch. Ležala som bezvládna nad svojím telom na studenej podlahe a čakala, čo príde. Zreteľne som počula, ako do zámky zapadol kľúč. Otočil ním. Raz, dvakrát. Škrípanie ťažkých dverí, chlad a kroky. Postavil sa nado mňa, no začal sa po mňa načahovať. Vtedy som sa strhla zo spánku a zadýchaná lapala po dychu, keď vtom som počula to isté, ako pred chvíľou v sne. Jasne som počula, ako niekto otvára dvere. Potichu ich zavrel a počula som pravidelné kroky smerom ku mne. Posadila som sa na posteli a bála sa priznať, že som tam, no uvedomila som si jeden rozdiel. Tie kroky, ktoré som počula, som takmer ani nepočula, iba jemné ťukanie o podlahu. Podpätky.

„Och," odfúkla som, vrátila sa späť do reality a spomenula si, že som bola nahnevaná, kde Lianine toľko celé dni trčala. Vyštartovala som za ňou do kuchyne a bola som pripravená zahriaknuť ju otázkami a výčitkami, že ma nechala toľko čakať.

„Povieš mi, prosím ťa, kde si bola celé dva dni? Môžem tu aj umrieť od hla..." zasekla som sa a v polovici cesty k Lianine som prudko zastavila a prekvapene cúvla. To nebola Lianine. Stála predo mnou upravená pekná hnedovláska. Jej veľké oči na mňa pobavene hľadeli. Mala na sebe olivový korzet a voľné sakové nohavice. Čierne sandále na opätkoch zladila s nohavicami. Bola nádherná. Jemná a pôvabná, sálala z nej číra prirodzená krása, no môj šiesty zmysel už vedel za peknou tváričkou vycítiť nebezpečenstvo.

„Kto ste?" nedovolila som si tykať jej.

„Priniesla som ti niečo na jedenie," kývla hlavou k taškám plným jedlom, „aby si tu náhodou neumrela od hladu," pobavila sa.

„Kto ste?" prestupovala som z nohy na nohu, keď si ma premeriavala s jej zelenými očami.

„Veľmi zaujímavé," vravela si popri tom potichu, „som Ekaterina."